pre pomenovanie Pudingovej generácie je pomerne pomalé tempo varu.
Členky tohto klubu však dobre vedia, že všetko má svoj čas dozrievania a unáhlenosť sa nevypláca. Výsledky svojej tvorby prezentujú spoločne po piatich rokoch odmlky a môžete ich ochutnať v bratislavskej galérii 13 kubíkov.
Pôvodné jadro skupiny tvorilo päť umelkýň-kamarátok zo štúdia na Vysokej škole výtvarných umení: Michaela Nociarová, Mária Čorejová, Galina Lišháková, Eva Olexíková a Alena Adámková.
Alenu Adámkovú, pôsobiacu momentálne v zahraničí, nahradila na výstave Alena Adamíková (je to úplne iná osoba, no s veľmi podobným menom a „kulinárskym vkusom“), ktorá je zároveň i najnovším skupinovým prírastkom.
Mária Čorejová nám dáva do pozornosti krásu každodenných predmetov alebo banálnych činností, ktoré kreslí čistými a subtílnymi líniami (Moje obľúbené veci, Muscle a Fitness). Vtipná je ukážka prác, vytvorených v spolupráci s kamarátkiným malým synom Matejom (Rytieri, ktorí bojujú o princeznú, Spiderman a Goblin a iné) počas „babysittingu“.
Deklarovaná rozkoš z maľby snáď najviac vyžaruje z veľkoformátových diel Aleny Adamíkovej. Žánrové skupinové výjavy oplývajú teplom a harmóniou (Pokojné nedeľné popoludnie, Chlapec a pes).
Portréty ženských tvárí (Dada, Agnes) majú aj svoj širší význam - autorka sa pokúsila spodobiť tváre reálnych, konkrétnych osôb, no s psychikou určitej literárnej postavy.
Priznajme si, o tejto syzifovsky ťažkej úlohe sa divák - nech je akokoľvek sčítaný - môže dozvedieť len z vysvetľujúcich popisiek. Tie, žiaľ, chýbajú. Hlbší zmysel diel tak zostane pred návštevníkom výstavy skrytý.
Michaela Nociarová sa už viac rokov venuje téme vody a inak to nie je ani pri vystavených prácach, kde maliarsky skúma deformáciu tvarov, spôsobenú vodnou hladinou (Eskimák).
Galina Lišháková má zrejme rada paradoxy - športové autá s knihami za zadným sklom zobrazuje navyše na hodvábnych šatkách (Červené Ferrari s knihami).
Autorky priznávajú, že leitmotívom najnovšej výstavy je prosté potešenie z maľby a demonštrácia vzájomného priateľstva.
To je rozhodne sympatickejšie, ako krvopotne, často ex-post vykonštruovaný koncept. Okrem výtvarných prác vraj chcú ukázať aj svoje životy a „ako tím znovu povstať z popola všednosti a každodennosti“.
Či sa im to podarilo, môžete posúdiť do 17. decembra.
Autor: SILVIA PEŤKOVÁ (Autorka je kulturologička)
