Jeho brat Miklós cvičil tiež, ale on trénerov teror vydržal a dotiahol to až na olympiádu. Neskôr emigroval do Kanady, sám bol trénerom a potrápil sa s ťažkou povahou Kylea Shewfelda. (Experti vedia, že ten chlapec je kanadský olympijský víťaz z roku 2004.)
Medzičasom sa stal zo Szabolcsa režisér. Nedávno prišiel za Miklósom do Kanady a chcel nakrútiť dokumentárny film o športovej gymnastike. Zišlo z neho. „Brat ma nahováral, aby som urobil film o nás dvoch. Ja som sa k svojej športovej minulosti nechcel vracať, ale dal som sa presvedčiť. A keďže príbeh o nás dvoch by nikdy nemohol byť objektívny, rozhodol som sa pre hranú formu,“ hovorí o svojom filme Biele dlane v rozhovore pre SME. Zajtra sa hrá na bratislavskom festivale.
Úplná autobiografia to nie je. Hrdina filmu je len jeden gymnasta - v jeho detstve je ukrytý príbeh malého Szabolcsa, dospelé roky sú zas obrazom Miklósovho života v Kanade. Kto tú úlohu dostal? Miklós sám. Nestačí, že vie po maďarsky aj anglicky a že je vrcholovým gymnastom, ešte aj dobre hrá. „Môj brat sa naozaj nezblázni z toho, že je pred kamerou. Už nejaký čas vystupuje so slávnym Circque du Soleil,“ vysvetľuje Szabolcs.
Vo filme nerozpráva celé životy, vybral len tie najzásadnejšie časti. Svoje trápenie na tréningu, strach z nezmyselnej bitky a bratovu kanadskú skúsenosť. Minulosť strieda s prítomnosťou, autentickým zostáva aj rozuzlenie - maďarský gymnasta v Kanade objaví stratenú chuť súťažiť a ešte raz ide na majstrovstvá sveta. A bude súperom Kylea (hrá ho sám Kyle).
Szabolcs Hajdu je realista. Biele dlane sú drsným odrazom socialistických praktík. Nepotreboval plniť odraz starými rekvizitami - to, ako vyzeral bežný tréning, je veľavravné samo.
„Bola to citlivá vec. Nechcel som nikoho uraziť, ani športový zväz, ani rodičov gymnastov,“ hovorí. Napriek tomu sa mu cez internet ozvali niektorí jeho športoví kolegovia. Nie všetci boli šťastní.
Povedať, že tento film má úprimný, citlivý a príťažlivý príbeh, by bolo málo. Je aj skvelo urobený. Nad všetkým vyniká strih, najmä v akrobatických sekvenciách.
„Péter Politzer je veľmi trpezlivý starší pán. V strižni skoro neprehovoril. Všetko mal dopredu dopodrobna premyslené, skoro som sa bál ohlásiť,“ usmieva sa Hajdu.
V Budapešti študoval v ročníku Sándora Simu. Angažovaný profesor svojim študentom sľúbil, že po skončení školy stopercentne nájdu prácu. Kým zomrel, u maďarských producentov im to naozaj vybavil. A dnes je nová generácia maďarských filmových režisérov viditeľná na svetových festivaloch.
Film Biele dlane sa premietal v Cannes, mal úspech na Art Filme a Maďari ho nominovali na Oscara. Medzinárodný filmový festival Bratislava ho premietne aj v utorok.
