slosti a vďaka mimoriadnemu talentu a húževnatosti dnes robí riadnu medzinárodnú kariéru - je členom skupiny japonskej klaviristky Hiromi, ktorá je miláčikom publika aj kritiky na celom svete vďaka úplne neortodoxnému prístupu k džezu.
Hiromi sme mohli vidieť v Bratislave pred mesiacom, v stredu 29. novembra prišiel rad na Valihorovu kapelu Waking Vision, zloženú z jeho spolužiakov z prestížnej Berklee School Of Music v Bostone. Pred piatimi rokmi ešte v triu hrali šnúru na Slovensku, nahrali tu album a zaujali elegantnou hudbou methenyovského razenia.
Prešlo zopár rokov a kapela, ktorá medzitým nahrala ďalšie dva albumy, sa vrátila do obľúbenej krajiny pri príležitosti uvedenia tretej platne Of The Waking Vision, ktorú v tomto čase vydáva neomylný arbiter dobrého vkusu, košické vydavateľstvo Hevhetia.
Spoločenská sála bratislavského PKO bola spoľahlivo obsadená, plná, no nie preplnená. Šesťsto návštevníkov je v prípade džezového koncertu úspech a fakt, že väčšina boli ľudia medzi dvadsiatkou a tridsiatkou, je až neuveriteľný. Bratislavčania majú Valihoru radi.
Za tých päť rokov sa veľa udialo. Gitarista John Shannon (1980) vyzerá, akoby sa venoval najmä meditácii. Zduchovnel, spriesvitnel a už nemáva gitarou ako tenisovou raketou, je sústredený a skreslený rockový zvuk používa len výnimočne. O dva roky mladší basista Mitch Cohn bol oblečený do raperského (veď aj hráva s elitou rapu a rnb), ale snažil sa netrčať, nepredvádzal rôzne techniky a virtuozitu ako pred piatimi rokmi, aj zvuk päťstrunovej basy mal nastavený tak, aby zhutňoval hudbu a neliezol príliš dopredu. Waking Vision sa programovými vyhláseniami aj názvami skladieb hlásia k oslave prírody, ale na bratislavskom koncerte sa zdalo, že „počujeme“ len dva živly - vodu a vzduch. Oheň (vášeň) a zem (zemitosť) akosi chýbali.
Kapela zvukovo ešte viac ako v minulosti pripomína ranú fázu Pat Metheny Group, ale Methenyho skladby sú ohňostrojom tém. Waking Vision sa zameriava skôr na mantrické opakovanie formulky, napríklad série rozložených akordov. Melodické motívy často úplne chýbajú, alebo len nesmelo vykúkajú spoza harmónií.
Ak je to účel a autori hudby majú v talóne desiatky melódií, len ich z nejakého dôvodu nechcú použiť, tak sa ospravedlňujem, ale mne sa zdá, že v kapele chýba skladateľ – melodik. Toto môže byť oslava života v rámci dokumentárnych filmov o mori, riekach a končiaroch hôr. Málokedy o vulkánoch.
Zvukovou zvláštnosťou skupiny je prístup nového člena, klávesistu Petra Stolzmana. Počas celého koncertu nevyužil žiadny klavírový ani organový zvuk. Na syntetizátore hral hebké „plachty“ a dominantným nástrojom bol starodávny, ale zvukovo stále prekrásny syntetizátor Minomoog, čo je však monofónny nástoj (v jednej chvíli možno hrať iba jeden tón). Mäkký hlbší zvuk, väčšinou akoby z nejakej veľkej etnickej píšťaly, sme počuli skoro v každej skladbe. Stolzman je skvelý klávesista a takto vyriešil problém, ako to s klávesmi nepresoliť.
Valihora pôsobí dominantne. Kým ostatní muzikanti sa držia vzadu, on sa za bicími púšťa do dobrodružných výprav. Bubeník medzinárodného formátu sa nezaprie.
Bola to taká vegetariánska hudba. No ktovie, možno to bude tak, že hriešnici nevedia oceniť číru ušľachtilosť. Súdiac podľa standing ovation, väčšina sály bola bez hriechu. A to je dobre.
