Pešia zóna mosta bola obvešaná veľkoformátovými farebnými snímkami. Skladali sa z dvoch častí - portrét a záber na bytový priestor. K tomu patrilo číslo, ktoré informovalo o počte rokov, niekedy len mesiacov, ktoré tváre v zobrazenom byte žijú.
Jednoducho a zrozumiteľne odhaľovala, že stotridsaťtisícová časť Bratislavy, s ktorou sa vlečú pejoratíva králikáreň či betónová džungľa, má 130 000 tvárí, ktoré vyznávajú osobitý životný štýl a majú rozdielny vkus. Niektorí potrebujú k životu hady, iní knihy, ďalší zebrovité tapety a iní sterilitu čistých tvarov a kožených súprav.
Paneláková zástavba, ktorú si chodia turisti obzerať radšej z diaľky, má v sebe 130 000 mačiek vo vreci. Neznáme aj známe tváre (napríklad filozof Marcelli) vkročili do „unifikovaného“ priestoru a začali ho premieňať. Raz byt cez nového majiteľa zdrsnel, inokedy sa zútulnil, raz ožil, inokedy akoby odumieral, ale vždy zintímnel.
Prečo v sychravom počasí píšeme o lete? Identity Petržalky je do konca novembra v rámci Mesiaca fotografie na nádvorí Bratislavského hradu. Tak ako v lete vniesol výstavný priestor - most spájajúci historické centrum s piatym okresom - výstave ďalší rozmer, aj nádvorie s výhľadom na more petržalských panelákov má tento potenciál. Problém výstavy na nádvorí je však úplne inde.
Juraj Chlpík už výstavou na moste trocha hazardoval. Treba pripomenúť, že vedome a s dobrou vierou. Stavil na vysoký počet divákov a tiež na ich kultivovanosť. To prvé vyšlo, to druhé nie. Chlpíkovi sa pár fotografií nevrátilo, niektoré boli poškodené. Žiaľ, výstava na Hrade netrpí len stopami po infantilných prejavoch (prikreslené okuliare), omnoho zradnejšie sa na snímkach pripevnených na strome podpísalo novembrové počasie. Zostali len štyri stromy s ôsmimi fotografiami a jedna kopa snímok, ktoré zrejme nápor počasia nevydržali.
Je to škoda, lebo zopakovať takúto výstavu by si nielen Petržalčania zaslúžili. Zatiaľ si musíme vystačiť so zvyškami výstavy na stromoch pri Hrade, ktoré tam zostanú len do konca novembra.
