S napätím čakám, čo s atmosférou v našom futbale urobí ú­primné vyhlásenie pána Diňu o tom, koľko a od koho aj kedy dostal úplatok v nižších ligách Slovenska. Pohyboval som sa v športovom prostredí celý život a hoci to nebol taký divácky atraktívny šport, akým je futbal, ani pomery v basketbale nie sú nezaujímavé.

Môj rozhodcovský zážitok je z čias socializmu, keď bola prvá liga československá a vždy do nej postupoval iba jediný účastník, víťaz. V poslednom kole sa na palubovke Banskej Bystrice mal odohrať rozhodujúci duel o postup do celoštátnej ligy s košickou Sláviou, za ktorú hral vtedy prím Matyáš, nedávny reprezentačný ženský tréner Slovenska. Východniari boli favoritmi, Banská Bystrica bola mladým a neskúseným mužstvom. O to väčšie však mala ambície a všade sa šírili zaručené správy, že veci vzal do rúk krajský výbor partaje.

Svojím spôsobom ma nominácia na stretnutie potešila, ako mladý rozhodca som sa cítil vyznamenaný. Pri ubytovaní sa v Luxe ma prekvapilo, že s kolegom máme k dispozícii najlepší apartmán. Lux bol vtedy úplne nový hotel, poriadne drahý. V apartmáne ma nečakal môj normálne delegovaný kolega, ale pán Klein, hlavný kontrolór z ministerstva. A pekne pod parou, s otvorenou fľaškou, dobre zásobeným studeným bufetom a správou, že o chvíľu príde Mojžiš a všetko mi vysvetlí!

Naozaj, ten funkcionár Banskej Bystrice v hodnosti vysokého policajného dôstojníka čoskoro začal vysvetľovať. Nič nemusím robiť, všetko zariadi Klein, ja budem iba „pripiskovať“. Banská musí vyhrať! Za odmenu je dvojtýždňový zájazd s ich mužstvom v prípravnom období cez dovolenku, s pískaním dvoch priateľských zápasov v cudzine a môžem so sebou vziať ešte jednu persónu. Koho chcem! Ešte aj dnes vidím ten pohľad pána Mojžiša, ktorý naznačoval, že to nemusí byť nik z rodiny.

Pocit hnusu, ktorý som zažíval, bol naozaj hrozný až vtedy, keď presvedčivo uviedol, že ak to dobre zvládnem, krajský výbor vo veci môjho vyhodenia z práce urobí čo treba, a už teraz mi môže povedať, že sa budem môcť do svojej pôvodnej roboty vrátiť. Je to politické a krajský výbor to má pod palcom!

Na ihrisku dusno, všade veľa národa, druholigové telocvične na človeka dýchali divákmi už meter za čiarou a bolo jasné, že to bude o život. Nervy som mal napäté na prasknutie, nervozita bola obrovská. A hneď prvá lopta, vari v desiatej sekunde zápasu bola rozhodujúca. Pri obchádzaní protihráča bystrické krídlo prešlo až za čiaru a odpískal som aut. Zapískal aj kolega Klein, prišiel až ku mne a spýtal sa ma – naozaj nahlas – čo som odpískal. Ukázal som, že aut a naznačil som aj smer, kto bude vhadzovať. A jeho výrok: zdvihol zaťatú päsť na znak faulu, obzrel sa, aké čísla má na drese najbližší košický hráč, a okomentoval ešte hlasnejšie. „A ja som odpískal faul!“

Vhadzovali Bystričania, no skôr, než mohli ohroziť kôš súpera, po obrannom zákroku mali znovu autové vhadzovanie. Išiel som za čiaru po loptu a vtedy mi to napadlo. Tak na takomto divadle sa podieľať nebudem! Na ihrisko som sa vrátil už krívajúc, a kolegovi som oznámil, že mám istotne výron. Krivo som stúpil a nemôžem pokračovať v zápase!

Nepomohlo nijaké prehováranie, odišiel som do šatne s presvedčením, že som to vyriešil seriózne. A nemusel som sa ani sprchovať, iba som sa prezliekol, veď som bol na ihrisku vari jedinú minútu, a keď som chcel ísť už ako divák nazad, hráči sa už poberali do šatní. Košičanom došla trpezlivosť a vari po desiatom rozhodnutí pána Kleina to dobrovoľne zbalili. A nepomohlo prehováranie, už sa na palubovku nevrátili.

Napokon sa to skončilo spravodlivo. Generalita nemohla zápas kontumovať, na takéto rozhodnutie jej chýbala guráž, a tak sa zápas musel opakovať na neutrálnom ihrisku. Do ligy spravodlivo postúpili Košice a mne ten zájazd do cudziny napokon nechýbal, buďte si istí, že nie. A prežil som aj skutočnosť, že do svojej pôvodnej práce v školstve som sa nemohol vrátiť a vo valcovni som ako valcovač farebných kovov vydržal až do zamatovej revolúcie.

Autor: STANISLAV KRIŠTOFÍK kristofik.blog.sme.sk