nta Petra Breinera.
Premiérový štvrtkový a reprízový piatkový večer mali podtitul Hudba je len jedna. S týmto sloganom prišiel ešte v 80. rokoch Peter Breiner, ktorý s obľubou prekračuje žánrové hranice už od svojich študentských čias. Preto neprekvapila jeho voľba za dirigenta. Kým Breiner však spája s klasikou džez, Šeban sa o to isté teraz pokúsil s princípmi ľudovej hudby.
Žilinčania sa s evidentnou chuťou v úvode rozohrali pri džezom šmrncnutej suite zostavenej z filmovej hudby Aarona Coplanda z roku 1942. Vzápätí sa na pódiu objavil autor a sólista hlavnej časti programu.
Pre Andreja Šebana to bola i nebola premiéra. Práve s týmto orchestrom hral už vlani Suitu pre malého Davida od Vladimíra Godára a práve na základe tejto spolupráce dostal prvú objednávku napísať skladbu vlastnú (preto aj názov Opus č. 1). Ponuka teda prišla z druhej strany, nie je to prípad mnohých rockerov, ktorí chcú ukázať, že sú „seriózni umelci“ a otapetujú si pesničky lepkavo ťahavými tónmi huslí a violončiel.
Šeban svoj debut s pracovným názvom Pohanská hudba koncipoval ako päťčasťovú skladbu. V druhej a štvrtej časti hral iba sám, na fujare a potom na gitare. Orchester mal predpísané noty, no Šeban improvizoval aj v spoločných častiach, z čoho vznikalo zaujímavé napätie.
Žilinčania pôsobili, akoby na zvuk nezvyčajných nástrojov boli zvyknutí odjakživa. Problémy im nerobil rezký odpich citácie ľudovky Tancuj, tancuj, vykrúcaj rovno z lyrickej pasáže, ani sólo, pri ktorom jeden hráč namiesto bubnov udieral na dvere šatne. Veci výrazne napomohol svojím nasadením a uvoľneným taktovaním aj Peter Breiner.
Okrem zvládnutého žánrového nadhľadu Opus č. 1 najviac prekvapil krátkosťou – netrval ani pol hodiny. Ani ste sa nestihli započúvať do jednej časti a už prišla ďalšia. Pôsobilo to skôr ako piesňový cyklus než jedna súvislá kompozícia.
Hlavný hrdina večera sa rozohrával postupne a bol akoby priveľmi sústredený. Niet však divu, absolvoval vstup do nového sveta. Navyše, kým kedysi to bolo bežné, dnes skladatelia na klasických pódiách len zriedkavo premiérujú vlastné skladby. V prídavku už ale Andrej Šeban uvoľnene miešal melódie ľudoviek Kohútik jarabý a Pod horou, pod horou.
Symfonický folklorizmus nie je u nás novinkou. Už klasici Moyzes, Suchoň, Cikker a mnohí ich žiaci upravovali alebo štylizovali ľudové melódie pre veľký orchester. Nie vždy to však dopadlo (mierne povedané) nadčasovo. Folklór bol výkladnou skriňou komunistického režimu a necitlivé spracovania ho mnohým generáciám publika sprotivili.
Odvtedy uplynulo dosť času nato, aby nepodarky zmizli na smetisku dejín. Ako dopadne Šebanov Opus č. 1, uvidíme. Aby však skladba mohla žiť, musí najskôr znieť. Táto, rovnako ako spomínaná Godárova skladba zaznela zatiaľ iba dvakrát. Dočkáme sa ďalšieho uvedenia či, nebodaj, nahratia?
Andrej Šeban v súhre s komorným orchestrom.
FOTO – MICHAL BURZA
