istickým režimom. Režim beží v celkom inom režime ako ľudia, ktorí sa vždy chcú vymaniť z kategórií občanov či obyvateľov. Chcú byť obyčajnými mužmi a ženami so svojím životným priestorom a vecičkami, ktorým ho zapĺňajú. Posmutnelý či láskavý úsmev, ktorý v nás vyvolá takýto archívny obrázok, je smútkom za minulým časom. A ten sa zmocňuje rovnako Stredoeurópana, Škandinávca či Američana. Minulé je minulé. Na jednej strane vítame technický či sociálny pokrok, na druhej strane podvedome túžime po stabilnom svete bez zmien a výstrelkov. Prijali sme internet, počítač, mobil (poniektorí), ale ako dlho nám to (poniektorým) trvalo. Na jedny z narodenín som dostal od ženy elektrický písací stroj. Bol to môj/náš prvý elektrický písací stroj v domácnosti, predtým sme mali len mechanické "šreibmašiny", do ktorých bolo treba pri väčšom počte kópií trieskať (pre nepamätníkov: kópie = dnešný xerox.) Toto veľké monštrum malo priliehavé meno Robotron a naozaj pripomínalo kus súčasti robota, ktorá sa omylom ocitla na mojom stole. Bolo dedeeráckej výroby (pre neznalých = východonemeckej) a ťažké ako hovädo. Vážilo určite vyše 10 kíl a hučalo ako mláťačka. Pre tieto vlastnosti dostalo od nás láskavé pomenovanie "sviňa". Ale bola spätá s najkrajšími rokmi nášho rozbiehajúceho sa manželstva, a tak sme jej odpustili váhu aj ten rachot.
Podobný vzťah mám k papierovinám z tej nešťastnej šťastnej doby. V detstve som miloval časopis Zornička, ktorý v grafickej úprave Miša Studeného a s príspevkami Ľubomíra Feldeka bol pre mňa zjavením. Tu som sa paradoxne prvýkrát stretol s menom vonkoncom nie detského básnika Henriho Michauxa, ktorého práce ilustrovali jedno číslo (!!!). V skvelom časopise Prúd, do ktorého taký Vlado Bednár pripravoval rubriku The Huncúts, som sa zasa dočítal o bratislavských beatových skupinách Meditation Four, Cabinet 112 či Guľový dolník. Ich názvy mi zneli nádherne avantgardne a dekadentne. A potom prišla Mladá tvorba a jej príloha Infarkt, ktorú robili takí ľudia ako Lasica, Satinský, Havetta, Melkovič, Vanek, Popovičovci... Pamätám si, ako som obiehal novinové stánky v Prievidzi a vo všetkých bola už Mladá tvorba vypredaná. Len v tom najzastrčenejšom, ktorý ešte nestihli objaviť miestni undergroundisti, čakal na mňa posledný výtlačok.
S minulosťou je spätá aj éra českého a slovenského kresleného humoru. Zakázaná a "nemravná" knižka Recesník Mariána Vaneka sa mi dostala do rúk až po mnohých, mnohých rokoch. Zato som si pravidelne kupoval Dikobraz a Roháč, ktoré vychádzali vždy v pondelok. Kto si dnes pamätá na geniálneho karikaturistu Jozefa Smidu, ktorý kreslil do Roháča? Neskôr som sa dostal k Szpilkám, ktoré sme chodili kupovať do poľského kultúrneho strediska familiárne nazývaného Ošrodek. Kto dnes zháňa podobné časopisy či knihy Bohumila Hrabala, kto chodí na neoficiálne burzy do Medickej záhrady, ktoré občas cvične rozohnali policajti?! V predajniach Opusu boli z času na čas bulharské či poľské licencie zahraničných kapiel. Dodnes si pamätám na intenzívny pocit, ktorý som prežíval, keď som prvýkrát držal v ruke Zelenú poštu, alebo keď som z kina Obzor vyšiel po zhliadnutí Žltej ponorky. Nepochybujem o tom, že naši potomkovia budú raz podobne spomínať na Harryho Pottera či postavičky Lega. Mimochodom, Lego bola spoľahlivá valuta, ktorou ste sa mohli revanšovať lekárovi či automechanikovi. Keď otvorili pod Michalskou prvú legopredajňu, obliehali ju také davy, aké som potom videl už len na námestiach 17. novembra.
Nuž, všeličo sa zmenilo. Naivné socialistické reklamy, ktoré geniálne sparodovali L + S ("Nezabudnite: Mlieko dostať kúpiť v mliekarni...") by som dnes síce prijal radšej ako sofistikované a zákerné ataky, ktoré nám prestrihávajú filmy v telke (ak pôjde vývoj ako doteraz, tak nám budú hučať v bytoch ako tlampače), ale inak nie som archivár minulosti. Svoju (možno cennú) zbierku kresleného humoru som dávno zlikvidoval. Niekedy mi je za ňou ľúto a niekedy si hovorím, nech odpočíva v pokoji. Ale aj tak: keby niekto chcel predať či darovať staré ročníky časopisu Prúd...
Autor: básnik, textár
