Jasné, boli to časy reálneho socializmu - so všetkým, čo k tomu patrilo, ale v detstve človek vníma svet okolo seba inak ako dospelý. Presne si spomínam na ponurú jesennú Gorkého ulicu v Bratislave, kde postávali v blízskosti Tuzexu vydesené ženičky a konšpiratívne prevádzali korunovo-bonovú výmenu. Po obchodnej transakcii sme s rodičmi vošli do napchatého smradľavého obchodu s rozmočenými kartónmi na zemi a kúpili môj prvý kazeťák Panasonic.

Spomínam si, že veľa vecí, ktoré ma vtedy nesmierne fascinovali - napríklad vyšperkované reklamy na viedenskej televízii - mi teraz na tej našej idú dokonale na nervy. Rovnako ako dynamické a našliapané rozhlasové vysielanie, ktoré som kedysi hltal na Ö3, ako protiklad k zaspatému Slovenskému rozhlasu. Dnes si pri jeho nostalgicky pomalom vysielaní, na ktorom sa premeny času odrazili iba minimálne, dokonale oddýchnem a všetky naše súkromné rozhlasové stanice mi pri ňom pripadajú rovnaké.

Človek občas túži po zmene a inokedy by bol radšej, keby sa čas zastavil a všetko už zostalo také, aké je. Som však rád, že sa na tieto retro obrázky dnes pozerám už iba ako na retro obrázky. Sú to spomienky na detstvo, a ako to už býva, funguje pri nich istý spomienkový optimizmus.

Autor: moderátor