potom aj filmový. Po príchode na Novú scénu pripravil na podnet vtedajšieho dramaturga divadla Ľubomíra Feldeka dramatizácu Ballekovho románu. "Neskôr sa Pomocník hral v Nitre, Martine, Košiciach, dokonca aj študenti pražskej DAMU ho mali ako svoje predstavenie. Z môjho pohľadu to bola úspešná dramatizácia."

V osemdesiatych rokoch sa Pomocník začal rodiť aj vo filmových ateliéroch. Pre Ondreja Šulaja to bola výzva napísať prvý scenár k celovečernému hranému filmu. "Mal som výborných dramaturgov, takže sa mi pracovalo dobre. Tibor Vichta a Rudo Sloboda vtedy pri mne stáli, vďaka nim som bol spokojný s výsledkom." Réžiu mal pod palcom Zoro Záhon, ktorý podľa Šulaja zabezpečil kvalitné obsadenie. "Oslovil vynikajúcich maďarských hercov. Tí vniesli do filmu ozajstný južanský temperament, tak ako som si to predstavoval."

Pri písani scenára sa Ondrej Šulaj niekoľkokrát stretol s Ladislavom Ballekom a spolu sa vybrali do Šiah. Osvojovali si genius loci a atmosféru južného Slovenska. "Mal som za sebou už desiatky divadelných predstavení, pri písani scenára ma inšpirovalo aj stvárnenie jednotlivých postáv."

Rozdiel medzi filmom a divadlom vie pomenovať celkom presne. "Film pracuje s autentickým prostredím a živými postavami. V divadle je vždy prítomný akýsi duch štylizácie. Divadelníci majú väčšiu slobodu pri narábaní s metaforou, film je realistickejší. Pre mnohé situácie, ktoré na javisku vytvorí metafora, sme do filmu museli vymyslieť autentické situácie zo života. V divadle sa kladie dôraz na slovo, film prehovára obrazom."

Pri filmovom scenári Šulaj nevychádzal zo svojej divadelnej predlohy. Radšej sa opäť vrátil k románu, vďaka ktorému sa na príbeh a tému díval inými očami. "Iné oči" používa aj na pozeranie hotového filmu. Nedíva sa naň ako scenárista. "Odovzdaním scenára sa u mňa práca skončí. Vo filme potom hľadám prácu režiséra. Som zvedavý, ako sa mu podarilo zmocniť mojich predstáv. Sám seba vo filme nehodnotím."