Epoché v nemnohých koncertoch predložilo vývoj vážnej slovenskej hudby a mali by sme vedieť, čo pojem slovenská hudba asi je. Predpokladá sa, že to vieme. Pravdaže, nevieme.
Už mená Rajter, Suchoň, Hrušovský, Zeljenka len tento večer akoby objavili prekvapujúce symfonické zázemie. Prekvapujúce preto, že zabúdame. Podujatie Epoché bolo proti zabúdaniu. „Bohovia poznania sa neusmievajú na tých, čo pohŕdajú starodávnymi,“ cituje v záhlaví rozmerný bulletin, a tu naozaj ide aj o starodávnych.
Program siaha nie od Bellu po Zagara a Piačeka, ale od Capricorna a Speera, od Tabulatúry Vietoris a Pestrého zborníka cez generáciu Moyzesa, Cikkera, Suchoňa, Burlasa po Bergera, Bázlika, Beneša i Hatrika, ba nechýba Kolman ani Kupkovič, sú tu Breiner i Matej. Vymenovať to takto nejde a nejde teraz ani o výber skladieb, no všetky tie mená sú tu.
Vladimír Godár, dramaturg a jeden z inšpirátorov myšlienky Epoché, ďakoval na záver interpretom za nevšedné zaujatie, s akým k výsledku prispeli. Nie je novinka, že tu jestvuje vzácna, tajná obec týchto ľudí, upísaných životu vážnej hudby (vážna, pomocný termín). No kde sa stihla utvoriť v čase, ktorý nepotrebuje odriekanie a nehmotné ciele?
Vráťme sa k bulletinu (texty a redakcia Vladimír Godár, Katarína Godárová). Pretože človek nestačí otvárať oči. Tomuto bakchantu ešte treba dodať menný register a je to najlepší slovník, čo vyšiel o slovenskej hudbe. A to nie hocaký.
Pri Zeljenkovom Osvienčime uvádza autorove slová: „... tieto verše sa mi páčili, povedal som si teda, že to urobím, a na nič iné som nemyslel.“ Bolo to v roku 1959. „Reakcia na napísanú partitúru (!) bola jednoznačná. Skladba nesmie zaznieť. A tak sa odložila ad acta spôsobom zodpovedajúcim obdobiu bez písomného zákazu, bez osobnej zodpovednosti, bez udania dôvodu.“ Práve táto skladba s divnými osudmi, legenda a mýtus slovenskej hudby zaznela na záver celého festivalu.
Na Slovenskú filharmóniu s Leošom Svárovským a Spevácky zbor mesta Bratislavy s Ladislavom Holáskom sa vzťahuje všetko o nevšednej zaujatosti. Preto záver Epoché vyznieva sugestívne. Začína sa zvukovým výbuchom, ktorý poslucháča razom vtiahne do iného sveta. Dnes už tomu svetu rozumieme a riava zvukov a hrôza hudobných úderov nám ničím nie sú cudzie: „Za veľkým studeným sklom kopia sa vlasy ľudí: šedivé vlasy starého remeselníka, plné prachu, čierne vlasy ženy, previazané belasou stuhou.“
Verše Mikuláša Kováča číta Marián Slovák. Či nepatetický autor chce ešte tlmenejší výraz, ťažko odhadnúť, no Marián Slovák cíti hudbu. Je v tom výnimočný. Repliky zboru sú tiché a mrazivé. Ilja Zeljenka je majster hlasov. I tieto akoby už obsiahli šepoty a modlitby jeho Zaklínadiel či skrytú živelnosť neskorších skladieb Hry a Mutácie. Intenzita zvuku narastá, no vie sa stiahnuť do jediného tónu, a ten sa čoraz častejšie vracia a dáva priestor stíšeniu.
„Kde zostali vaše hlasy? Je veľké ticho na tejto zemi.“ Je to priestor na premýšľanie.
Minule sa u kaderníčky po inom programe ozval z rádia Beethoven. „Preboha,“ prenikavo zaznelo vzápätí, „dajte to niekto preč. Čo sme na pohrebe?“ Nedávajte to preč. Veď čo vie spojiť život a smrť tak ako hudba?
Autor: NAĎA FÖLDVÁRIOVÁ (Autorka je muzikologička)
