Prvý sa týka čistejšieho ovzdušia. Chcú ho mať všetci v Európe, a pretože emisiám sú národné hranice ukradnuté, dôvod na spoločnú akciu tu je. Vlani únia prišla s novátorským systémom emisných povolení. Na papieri funguje: každá krajina dostane kvótu na tony CO2 vypustené do vzduchu a podľa potreby si buď prikúpi možnosť znečisťovať, alebo prebytky predá.
Vec má háčik: povoleniek je veľa. Firmy z Británie či Írska lacno kúpia limity vo Francúzsku, kde sa poriadne vybavili. Výsledkom nebude obmedzenie emisií. Prečo je povolení veľa? Pretože si to od Európskej komisie vydupali vlády.
Povolení zrejme bude dosť aj na obdobie 2008 - 2012, o ktorom sa teraz rozhoduje. Slovensko žiada Brusel o 41 miliónov ton CO2 ročne, hoci v roku 2006 vypustilo do ovzdušia 25,5 milióna ton. Prečo? Pretože vláda chce dať slovenským podnikom zarobiť.
Druhý projekt plnil titulné stránky minulý týždeň: liberalizácia služieb. Úniová ekonomika potrebuje vzpruhu, pretože ju z dvoch tretín tvoria služby. Výsledok mnohoročnej bitky má však k liberalizácii ďaleko: elektrikár alebo architekt z jednej krajiny síce nebude musieť v druhej žiadať o povolenie na činnosť, ale postavia pred neho bariéru v podobe fatálnej vety: „U nás sa to robí inak.“ V belgickom prípade to znamená dať si zaviesť elektrinu podľa kráľovského výnosu, ktorému rozumie sotva Belgičan - nieto Poliak alebo Čech. Prečo sa to tak skončilo? Vlády a poslanci si chránia popularitu u vystrašených voličov.
