Jednoducho som to nezvládla.
Pred chvíľou od nás odišla návšteva. Zostali po nej rozsypané tyčinky na koberci a neporiadok. No nehnevám sa na nich. Akurát na seba.
Bola u nás mamina s dvoma ťažko postihnutými deťmi. Mladšia Janka trpí formou Dawnovho syndrómu, ktorý sprevádza strašný krik. Počula som ju už na schodoch a nevedela som, či sa niekomu niečo nestalo.
Sadla si u nás a začala sa spredu dozadu kývať. „Len sa neudri,“ upozorňuje ju moja mama a posiela ma po bonboniéru.
Až na poschodie počujem, ako kričí. Snažím sa presvedčiť samu seba, že to vôbec neznie tak strašne, ako to počujem. Že sú oveľa ťažšie postihnutia a že ma z toho vôbec netrasie. Schádzam dolu a trhám priesvitný papier. Zasa skríkla, na čo mi celá bonboniéra vypadla na zem. Ospravedlňujúco ju dvíham. „Janinka, prestaň kričať, vidíš, dievčatko sa ťa zľaklo,“ túli si ju k sebe teta, no ona znovu kričí. „To nič, som len ‘šikovná‘,“ dodávam.
Obidve deti začali jesť. Prinášame ešte trubičky a koláč a v priebehu pár minút všetko zmizlo.
„Veď to nesmiete takto jesť, ste na návšteve,“ počúvam každé dve minúty, keď ich prsty škriabu po prázdnom celofáne od čokolády.
O pár minút si človek zvykne na jej pravidelné výkriky.
„Kričí, keď je šťastná, aj keď sa jej niečo nepáči. Niekedy to vieme rozoznať, niekedy je mi z nej do plaču, lebo neviem, čo jej je,“ priznáva žena, ktorú život nešetril. Doma ju čaká manžel na invalidnom dôchodku, ktorý jej občas pripíše za vinu aj to, že sa Zem netočí do opačnej strany.
A ona drie. Celé dni robí, zaplatí rukami, migrénami, potrhanými šľachami, ale pár operácií to napraví. A potom rozmýšľa, či je správne, aby si kúpila tepláky za 150 korún, pretože si nemôžu dovoliť rozhadzovať...
„Susedia v paneláku nám chodia po nociach trieskať na dvere.“
Nechápem, ako môže byť synonymom sily a pokoja. A ona ním je. Naozaj je.
Zasa kričí, strašne kričí. Znie to ako odniekiaľ z veľkej hĺbky. Akoby intenzita jej hlasu sa rovnala naliehavosti myšlienok, ktoré chce vyjadriť. Chce, aby ju niekto počúval, vlastne, aby jej niekto rozumel. Nie, aby ju utišoval a iba si zapchával uši. Ale to nejde, odpusť, Bože, nejde to.
Zvieratko zavreté v klietke. Vo svojom malom a studenom svete, z ktorého niet úniku. A je poskladaný z prázdnych stien, od ktorých sa tie volania o pomoc ešte hlasnejšie odrážajú a vychádzajú na povrch ako desivé zavíjanie.
Sedíme v mojej izbe. Mám jej ukázať hračky. Veľa ich už nie je.
„Lahy! Lááááhy!“ pokúša sa mi čosi povedať.
„Lááááááááááhy! Lááááááááhy! Láhy!“ zvyšuje hlas a ja začínam byť zúfalá, lebo sa zasa začína kývať.
„Neviem, čo hovoríš.“ Rozumie mi vôbec?
„Lááááááááááááááhy!“ zjape, akoby chcela plakať.
Bože môj, dievčatko, ja ti nerozumiem. Ja ti nerozumiem. Začína ma ťahať za vlasy, načo vykríknem už aj ja.
Do izby prišla jej mama. „Janinka, to nesmieš robiť dievčatku,“ ťahá ju odo mňa.
„Láááhy!“
„Aha, vlasy,“ pozerá na mňa a ospravedlňujúco vysvetľuje.
„Ona ti chcela česať vlasy. Nechcela ti ublížiť.“
Viem. Ale hanbím sa. Vždy som si myslela, že dokážem veci vidieť akosi inak. Teraz som nevidela nič. Len môj zvláštny pocit v jej prítomnosti. A prázdno navôkol, v ktorom sa nechce utopiť, ale inú možnosť nemá. Hoci ju všetci počujeme, nikto ju nezachráni.
sabuchova.blog.sme.sk
Autor: ALENKA SABUCHOVÁ
