nia nevinných ľudí zrejme aj najnebezpečnejšieho teroristu.

Kaczynski posielal balíčky na konkrétne adresy významných ľudí: vedcov, inžinierov, lekárov, výkonných riaditeľov… Obálku stačilo otvoriť a v troch prípadoch nadišiel koniec. V ďalších dvadsiatich piatich bolo výsledkom ťažké zranenie.

Dlhých osemnásť rokov privádzal tento šialený matematický génius, absolvent s diplomom doktora slávnej Harvardovej univerzity, celú Ameriku na pokraj strachu a zúfalstva. Opustil spoločnosť a žil ako tulák. Mal iba jedny nohavice, vyťahaný sveter a sako. To mal na sebe aj vo chvíli zatknutia. Živil sa lesnými plodmi, ale aj červíkmi, lebo peniaze, ktoré si požičal od rodiny, sa už minuli a potreboval ich najmä na kúpu chemikálií na výrobu bômb a na platenie na pošte. Keďže mu nemohli prísť na stopu, a ozýval sa iba bombovými zásielkami, v médiách dostal pomenovanie Unabomber, výrobca a odosielateľ bômb. Neskôr si tento „titul“ aj sám prisvojil a na súde v Kalifornii mu viditeľne robilo radosť, keď mohol sám seba citovať práve ako Unabombera…

Prvou obeťou atentátnika bol výkonný riaditeľ reklamnej agentúry Thomas Mosser. Desiateho decembra pred siedmimi rokmi vstal z kresla v obývačke svojho domu v New Jersey a odišiel do kuchyne, aby otvoril poštu. Za ním cupitala jeho malá dcérka, ale našťastie sa potkla a s plačom sa vrátila k matke. „Ozval sa výbuch a počula som výkrik. Potom sa z kuchyne dovalil do obývačky hustý biely dym,“ opisovala strašnú scénu na súde Thomasova manželka Susan. Jej manžel dokonával, bomba v balíčku mu roztrhla pľúca a tvár. Všade boli kusy mäsa a krv z jeho tela striekala ako z pokazeného vodovodu. Nepomohla ani okamžite privolaná pomoc. Genetický inžinier dr. Charles Epstein z kalifornskej univerzity mal predsa len šťastie. Balíček s bombou otvoril vo svojej pracovni, ale tak nešikovne a na vedca typicky roztržito, že zostal nažive. Aj keď ruky má navždy ochrnuté. Na súde svedčil: „Pán Kaczynski, ja som vymýšľal spôsoby, ako liečiť genetické chyby u ľudí. Možno by som bol pomohol aj vám.“

Lenže Kaczynskému pomoci nebolo. Išlo o muža, ktorý znenávidel spoločnosť, a najmä takú priemyselne vyvinutú, akou je Amerika. A tak namiesto toho, aby nevšedný talent, lebo skutočne išlo o génia, zapojil do vedy, dal sa na cestu šialeného teroristu.

V septembri 1995 nadviazal kontakt s redakciami denníkov The Washington Post a The New York Times. Navrhol im, že ak uverejnia jeho manifest, s 35-tisíc slovami, prestane posielať bombové balíčky. Redakcie súhlasili, a tak Amerika mohla čítať radikálne pomenovanie spoločnosti, v ktorej žijú, a jeho „recept“ na vyriešenie „tragédie“. Najskôr vyčítal chyby kapitalizmu a uvádzal: „Preto navrhujeme revolúciu proti tomuto industriálnemu systému. Táto môže, alebo nemusí použiť násilie: môže byť náhla, alebo môže ísť o relatívne postupný proces, trvajúci niekoľko desaťročí. Nemá to byť revolúcia politická. Jej cieľom nebude zvrhnúť vlády, ale ekonomické a technolgické základy súčasnej spoločnosti.“

Theodore Kaczynski bol zrejme spokojný, lebo po uverejnení „revolučného programu“, ktorý označil za moderne ľavičiarsky, sa poštovo naozaj odmlčal. Ibaže úrady po ňom poľovali ďalej. Mal na svedomí príliš veľa krvi, aby zostal nepotrestaný. Dokázal však za sebou nepredstaviteľne zametať stopy.

Začiatok jeho konca nadišiel vo februári pred piatimi rokmi, keď si jeho brat David prečítal manifest a porovnal štylistiku listov, ktoré mu Ted posielal. Rozhodol sa vlastného brata udať, aby spoločnosť oslobodil od nebezpečného fanatika.

Pri zatýkaní sa Unabomber nebránil. Brata sa ani na súde nespýtal, prečo ho zradil.

Hrozil mu trest smrti, ale napokon dostal doživotie. Držia ho na neznámom mieste. Čoskoro bude mať šesťdesiat rokov.

Tesne pred vynesením rozsudku sa prihlásila o slovo ešte Susan, manželka zavraždeného Thomasa Mossera. „Pán sudca, prosím vás o jedno. Dajte ho zavrieť do najspodnejšej cely, aby bol čo najbližšie k peklu, keď jedného dňa zomrie.“

MICHAL HAVRAN

Zajtra – americký prezident William Henry Harrison