Markus Wolf bol dlho "mužom bez tváre". Keď minulý týždeň vo veku 83 rokov pokojne v spánku zomrel, mnohí už jeho tvár poznali, ale skutočného Markusa Wolfa nie. Na to bol pridobrý špión, ktorý hral svoju úlohu až do konca. FOTO - TASR/EPA
Rakúski colníci ho považovali za čudáka. Bradatý chlap cestoval v Lade so svojou svokrou a svokrom do Viedne a správal sa tak trochu ako blázon. Nechali ho prejsť. Ani po štyroch týždňoch nezistili, že hranice vtedy prekročil šéf špionáže východonemeckej tajnej služby Stasi Markus Wolf. Bolo to pár dní pred znovuzjednotením Nemecka a jeho meno figurovalo na zozname najhľadanejších Nemcov na prvom mieste. Spoznať Markusa Wolfa však nebolo ľahké. Preslávil sa ako "muž bez tváre" - a ostal ním, aj keď svet už jeho podobu poznal. Jeho život ostal až do jeho skonu zmesou poloprávd, klamstiev a legiend.
Bol to nenávidený i rešpektovaný protivník. Desaťročia dokázal pred svetom tajiť svoju podobu, vedel dokonale meniť hlas i reč a hovoril plynule po rusky. Ženy o ňom hovorili, že je sexy, Rusi si často mysleli, že je rodený Rus a jeho nadriadení ho už ako mladíka označovali za veľmi schopného. Markus Wolf mal niekoľko tvárí a vždy ukázal len tú, ktorú chcel.
Prvýkrát utekal z Nemecka ako 11-ročný. Syn židovského lekára a presvedčeného komunistu emigroval s rodičmi najprv do Švajčiarska a Francúzska, potom, v roku 1934 do Sovietskeho zväzu. V Moskve sa naučil bezchybne po rusky a stal sa z neho oddaný komunista. Chcel byť inžinierom a stavať lietadlá, po vojne sa však vrátil do Nemecka a dal sa na novinársku kariéru. Ako komentátor Berliner Rundfunk sledoval norimberský proces s vojnovými zločincami. Onedlho vymenil novinárčinu za diplomaciu a do Moskvy sa vrátil ako prvý radca zastupiteľstva Nemeckej demokratickej republiky (NDR).
Blesková kariéra v Stasi
Bol oddaným komunistom, zapáleným novinárom a skúseným diplomatom, ale jeho skutočná kariéra odštartovala v roku 1951. Vtedy začal oficiálne pracovať pre Inštitút pre hospodársko-vedecký výskum vo východnom Berlíne. Bolo to krytie na vybudovanie špionážnej siete východonemeckej tajnej služby Stasi, ktorá vznikla iba rok predtým. Wolf sa spojil so skúsenými komunistami, ktorí sa už ako špióni oťukali v partizánskom boji či v ilegalite, a v relatívne krátkom čase dal dokopy efektívnu výzvednú službu.
O rok neskôr už stál na čele zahraničnej rozviedky. Mal iba 29 rokov a bol najmladším generálom NDR.
Wolfov recept na úspech bol jednoduchý: verboval výlučne presvedčených komunistov, z ktorých sa stali oddaní vyzvedači. V zahraničí mal pod palcom štyritisíc agentov, ktorých podľa znalcov komandoval s "precíznosťou šachového hráča". Najviac ich pôsobilo v západnom Nemecku. Žili a pracovali tam ako bežní občania a keď sa im podarilo dostať do významných funkcií, skontaktovali Wolfa.
Mimoriadne sa osvedčili tzv. Rómeovia. Boli to príťažliví mladí muži, ktorí sa cielene zoznamovali s osamelými sekretárkami významných šéfov a zneužili ich, aby sa dostali k dôležitým dokumentom. Wolf a jeho špióni sa dostali do všetkých dôležitých rozhodovacích štruktúr západného Nemecka - do tajných služieb, na diplomatické a vojenské posty, prenikli dokonca aj do úradu kancelára. Ušetrená nezostala ani Viedeň, Vatikán či Severoatlantická aliancia a Američania. Mnohé z dokumentov čítal vraj najprv Wolf, až potom ľudia zo západonemeckej vlády či z centrály NATO.
Krtko v úrade kancelára
Svoj najväčší úspech označil neskôr Wolf pre týždenník Focus za "najväčšiu porážku svojej špionážnej činnosti". Najprominentnejšou obeťou východonemeckej Stasi sa totiž stal sociálnodemokratický západonemecký kancelár Willy Brandt, ktorý spravil pre normalizáciu vzťahov dvoch nemeckých štátov najviac. Napriek tomu ho o post kancelára pripravil "krtko", ktorého mu do úradu nasadil východonemecký režim. Guillaumova aféra sa stala najväčším špionážnym škandálom v dejinách Nemecka.
Günter Guillaume bol jeden z prvých agentov, ktorých Wolf do svojich služieb získal. Do západného Nemecka sa dostal ako utečenec a rýchlo sa infiltroval do Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD). V roku 1970 prešiel do úradu kancelára a už o dva roky neskôr patril k najbližším Brandtovým spolupracovníkom. Organizoval mu stretnutia, bol pri rozhovoroch s novinármi, viedol korešpondenciu so stranou a jej členmi a v súkromí dohadzoval záletnému kancelárovi rôzne dámy. Keď sa v apríli 1974 ukázalo, že verný Guillaume je v skutočnosti spolupracovníkom štátnej bezpečnosti NDR a dôstojníkom Národnej ľudovej armády, bol to pre Brandta tvrdý úder. Práve jeho sexuálne aféry, o ktorých Guillaume vedel, robili kancelára zraniteľného a vydierateľného. Pád Brandta nevystrašil len Wolfa. Po jeho odstúpení viedli obe vlády intenzívne neoficiálne rokovania, aby zmiernili napätie a neohrozili normalizáciu vzťahov. Zhodli sa pritom, že tajné služby by mali pri zbližovaní vlád ostať bokom.
Chválili ho i protivníci
Markus Wolf viedol špionážnu službu 33 rokov a stal sa prvým zástupcom obávaných ministrov štátnej bezpečnosti, Ernsta Wollwebera a Ericha Mielkeho. Západné spravodajské služby pritom roky ani netušili, ako ich protivník vyzerá. Až do roku 1978 bol pre nich Markus Wolf "mužom bez tváre", kým ho ktosi náhodne nevyfotografoval pri nákupe v Štokholme. Ešte aj potom istý čas trvalo, kým ho identifikoval utečenec z východného Berlína.
Wolfovu inteligenciu a schopnosti oceňovali aj jeho protivníci. Klaus Kinkel, niekdajší spolkový minister zahraničných vecí a bývalý šéf západonemeckej tajnej služby, o ňom pre nemecké médiá povedal: "Bol dobrý." Najvýstižnejšie to vyjadril sociálny demokrat Egon Bahr, ktorý za západné Nemecko rokoval s východnými Nemcami: "Vážení, boli by sme šťastní, keby sme takého šéfa, s takými schopnosťami mali na našej strane a pracoval by pre nás."
V novembri '89 ho vypískali
V roku 1986 Wolf z tajnej služby odišiel a časom sa z neho stal dokonca kritik režimu, ktorému desaťročia oddane slúžil. Podporoval reformnú politiku Michaila Gorbačova a počas revolučného roku 1989 v rozhovore pre denník Süddeutsche Zeitung priznal spoluzodpovednosť za chyby komunistického režimu. Nepriznal porážku, iba chyby a snažil sa vystupovať ako poradca proreformných komunistov. V novej úlohe sa dokonca snažil získať si dav a 4. novembra 1989 vystúpil na berlínskom Alexanderplatzi. Volal po spoločenských reformách, zároveň však žiadal akúsi zhovievavosť pre svojich spolupracovníkov. Takmer pol milióna ľudí ho vypískalo.
Druhý útek
Krátko pred znovuzjednotením Nemecka ušiel z krajiny druhýkrát. "Vedeli sme, že 3. októbra (1991) nás prídu zatknúť, a tak nám advokáti odporučili odísť. Preto sme 27. septembra v noci utiekli z Berlína autom do Československa a odtiaľ do Rakúska," opísala neskôr v televíznom interview Wolfova tretia manželka Andrea. Skúsený špión útek dôkladne pripravil. "Pre bezpečnosť išla manželka Andrea so synom v mojom Volve ako prvá, ja so svokrou a svokrom sme išli neskôr Ladou za nimi. Samozrejme, postaral som sa o to, aby sme so sebou nemali veci, ktoré by nás mohli prezradiť." Wolfovci sa bez problémov dostali do Rakúska. Po štyroch týždňoch zavolali na tajné číslo do Moskvy a auto sovietskej tajnej služby KGB odviezlo manželov do bezpečia. Po roku sa Wolf vrátil do Rakúska a požiadal o politický azyl. Keď ho nedostal, vydal sa nemeckým úradom sám.
Pohodlná penzia
Hoci Wolf zničil život mnohým ľuďom, nežil si zle ani po odchode z tajnej služby a zmene režimu. V roku 1989 prekvapil vydaním knihy Trojka, v ktorej opísal priateľstvo a skúsenosti troch emigrantských rodín - jednou z nich bola jeho vlastná. Kniha prekvapila a mala veľký ohlas aj u kritikov. Ani spravodlivosť ho nedostihla. Hoci bol stíhaný a odsúdený, vo väzení strávil len niekoľko dní. V roku 1993 ho odsúdili na šesť rokov za vlastizradu a korupciu, rozsudok však Ústavný súd zrušil, keď rozhodol, že špionáž v prospech NDR nebola v rozpore s jej vtedajšími zákonmi.
Až v roku 1997 ho súd uznal vinným za ublíženie na zdraví a obmedzovanie slobody. Dostal dva roky, ktoré mu neskôr zmenili na tri roky podmienečne. V tom istom roku vydal ďalšiu knihu: Šéf špionáže v tajnej vojne. Neskladal účty a neľutoval, ale aj tak sa stal vyhľadávaným hosťom kultúrnych podujatí a talkshow. Považoval za svoju "životnú úlohu, aby sa nezabudlo na dielo jeho otca". Ešte v októbri tohto roku patril medzi 400 prominentných hostí na jednej vernisáži v Berlíne.
Špión až do konca
Markus Wolf zahmlieval až do konca života. Aj keď o svojej minulosti hovoril a písal, pravdu si vzal so sebou do hrobu. Vo svojich spomienkach napríklad tvrdil, že o stavbe Berlínskeho múru či o ľudovom povstaní 17. júna 1953 vôbec nevedel. Historici však pripomínajú, že to bola jeho spravodajská služba, ktorá volanie robotníkov po demokratických zmenách označila za "fašistický pokus o puč organizovaný západnými agentmi a provokatérmi". Na jeho konci boli desiatky mŕtvych, asi tritisíc odsúdených a potlačenie akejkoľvek kritiky režimu.
Situáciu v Československu v roku 1968 prirovnal k zlyhaniu vedenia NDR v roku 1989, nespomenul však už "plán opatrení na potlačenie kontrarevolučných síl a na posilnenie progresívnych síl v ČSSR", ktorý 14. júna 1968 osobne podpísal.
Pre Joachima Gaucka, bývalého šéfa nemeckého úradu pre spracovanie materiálov Stasi, niesol Wolf značnú vinu za stabilizáciu zločineckého režimu. Bola to podľa neho tragická figúrka, ktorá sa napriek svojej inteligencii dala do služieb diktatúry. "Od ľudí plných brutality, ako bol Mielke, nič iné neočakávate. Od intelektuála, akým Markus Wolf bol, som čakal viac," povedal svojho času Gauck.
