Emil Horváth ako Gustáv Husák - to by mohla byť celkom bizarná predstava, keby to už nebola realita. Ako túto postavu na javisku vnímate?

„Mal som šťastie na historické postavy – v divadle som hral Salieriho, Napoleona, Gogoľa, v televízii Puškina, Jána Levoslava Bellu, mladého Marxa či Shakespeara. Všetky tie postavy boli rozporuplné a inšpirovali ma. No Husák bol v niečom predsa len výnimočný. Prvýkrát som totiž pociťoval hru ako niečo, čo sa ma bytostne dotklo. Išlo o zaujímavú divadelnú postavu, a to, či bol Husák skutočne taký, ako som ho stvárnil, zostáva otázkou. Nikto nevie, čo si – mnou stvárnený – naozaj myslel."

Zrejme však nebolo cieľom urobiť Husáka iným, ako bol.

„Samozrejme. Dejinné súvislosti sa nedajú preskočiť a pohľad do života tejto postavy je potrebný aj z historického hľadiska."

Čo sa vám v súvislosti s ňou z minulosti vynára?

„Dobre si pamätám rok 1968, keď Husákova hviezda začala stúpať. Končil som vtedy VŠMU, bol som mladý, chodili sme po svete a skúšali uveriť tomu, že je možné vytvoriť socializmus s ľudskou tvárou. A potom prišli sovietske vojská. Vtedy som chvíľu skutočne nevedel, ako pokračovať vo svojom živote, či vôbec má zmysel robiť moje povolanie. Zakrátko nastúpila normalizácia a takmer dvadsať rokov Husákovho vládnutia, počas ktorých sa dialo niečo, čo bolo typické skôr pre málo vyvinuté krajiny."

Ako sa vám darilo uchopiť kontroverznú postavu, ktorá ešte nebola historicky dôkladne definovaná?

„Jej stvárnenie som v akomsi druhom pláne vnímal aj ako občiansku povinnosť. Je dôležité vedieť, že Husák bol človek, ktorý sedel za Tisa, za Gottwalda, Zápotockého aj Novotného. Jeho osud bol vlastne mimoriadne tragický – desať rokov ho mučili a väznili, rodina sa mu rozpadla, bol odlúčený od detí, degradovaný na najnižšiu priečku. Najviac ho týrali jeho vlastní – komunisti. To bol ich prístup. A tak to robil aj on, keď získal moc. Jeho jediným ospravedlnením bolo, že počas normalizácie to robil menej ako tí pred ním. Spoločnosť prekvapoval – mlčal, prizeral sa a tváril sa, akoby vlastne ani nebol. Podtitul inscenácie ho vystihuje – väzeň prezidentov, prezident väzňov."

Dá sa opísať jeho charakter?

„Svojím spôsobom to musel byť veľmi silný človek. Keď po desiatich rokoch vyšiel z väzenia, jediný nepodpísal svoju vinu. Nevie sa, či ho práve preto neobesili, kým iných áno. To, že prežil na vlastnej koži hrozné komunistické praktiky a predsa sa vrátil do politického života, súviselo zrejme s jeho ctižiadosťou, určitou sebaprojekciou, túžbou byť prvý. Po Dubčekovi bol mužom číslo dva, s tým sa musel konfrontovať. Tak získal vlastnú predstavu o demokracii a plurálnosti. Zároveň prišiel o celý súkromný život. Preto aj budil dojem, že je nepriestrelný, neempatický, chladný, netolerantný. Nevieme, čo z toho mohlo byť, alebo ešte aj je súčasťou našej národnej mentality, keďže nad nami vtedy bdeli sovietski poradcovia."

Čo si podľa vás môže myslieť divák?

„Uvedomujem si, že divák môže mať z tejto inscenácie rozporuplné dojmy. Niekto môže zažiť psychodrámu, iný neškodné retro s nostalgickým pozlátkom, ktoré mu možno aj vyhovuje. Ale potom sú tu tí, ktorí majú s bývalým režimom krutú skúsenosť a na hru sa pozerajú s problémami. A dokonca aj takí, ktorí si ju pozrieť nechcú alebo nepotrebujú. Hra však chce hlavne poukázať na to, čo v našej histórii stále nie je vyriešené."

Ako v tom figuruje váš Husák?

„Cez neho hľadáme odpoveď na otázku, kto vlastne do našej krajiny vojská Varšavskej zmluvy zavolal a kde sa vlastne pozývací list, ktorý tu evidentne koloval, vzal. To bol absolútny šok. A zároveň ťažká zrada, lebo niekto o tom u nás musel vedieť. Nijaký prevrat sa predsa nedá urobiť bez konfidenta. Husák to nebol. Akurát sa do situácie následne naprojektoval, lebo chcel pre seba hľadať politické riešenie. A potom už ľahko podľahol Brežnevovi a uveril tomu, že únos prezidenta a celého politbyra do Moskvy vlastne vôbec nie je zasahovaním do vnútornej situácie krajiny. Tak sa stal akoby náhradníkom za udavača. Možno išlo o pragmatické riešenie. No ide aj o to, či bolo charakterné."

Hovoríte, že Husáka vnímate ako citovú trosku. Ako túto postavu prežívate?

„Herec často hrá postavu, ktorou nie je, sprostredkúva skúsenosť, ktorú nemal, prežíva cudzie osudy. Preto sa cvičí v tom, aby si dokázal zapamätať svoju emóciu, často zdanlivo nesúvisiacu. Potom ju môže použiť. Pre mňa je okrem toho dôležité vedieť, že nikto nepreskočí svoj tieň, že každý človek ostane človekom, nech je akákoľvek obluda. Postava Husáka by mala mať ambivalentnú hodnotu. Aj napriek historickým faktom je stelesnením tragikomickosti, hoci možno diváka nedojíma."

Ako si naňho dnes spomínate?

„Keď som po rokoch videl v televízii záznam Husákovej abdikácie, bol mi vrcholne smiešny. Tváril sa, akoby nevedel, o čo ide, iba vtipkoval, podával doslova herecký výkon. Zrejme si začal uvedomovať, že mu nebude mať kto zatlačiť oči. No napriek tomu bol do úplného konca presvedčený, že všetko, čo robil, bolo správne. To bola pre mňa jedna z inšpirácií, ktorej som sa chytil. Druhou bol koniec Ceausescuovcov, ktorý na mňa po prevrate naozaj mimoriadne zapôsobil."

Husákove prejavy ste mohli sledovať v priamom prenose. Bolo odkukávanie z nich pre postavu dôležité?

„Malo to svoj význam. Jeho mimika, gestá a spôsob prejavu totiž presne vyjadrujú ducha vtedajšej spoločnosti. Medzi ľuďmi v Československu sa podvedome pestovala takzvaná pasívna rezistencia. A s tou sa nedalo nič robiť, iba ju žiť. Žil ju aj Gustáv Husák. Nie náhodou tento právnik, výborný rečník, spočiatku militantne a agresívne vystupujúci politik, sa postupne degradoval na chudáka, ktorý nedokázal predniesť svoj prejav bez papiera, bez fráz, zrozumiteľne a v jednom jazyku. Ľudia boli priamym svedkom jeho veľkého myšlienkového aj rétorického úpadku. Aj keby bol chcel byť ľudský, nemohol. Stalo sa z neho monštrum, lebo začal aj skončil pri ideáloch. Boli preňho drogou, od ktorej bol závislý. Preto žil úplne mimo reálneho života."

V predstavení vystupujú deti ako pionieri. Čím sa líšia od pionierov vtedajších čias?

„Myslím, že pre dnešné deti je to hra. Samozrejme, nezaškodí im aj vedieť, v čom to vlastne hrajú a spievajú. Práve ten nevedomý záujem o spev, tanec a vôbec umenie totiž v minulosti často zastrel podstatu vecí. Je dobré, že dnes nikto nezakazuje dospelým odpovedať deťom pravdivo. Kedysi to nebolo také jednoduché. Napadá mi môj syn - mal asi tri roky, keď sme raz cestovali v električke, všade naokolo viseli Husákove podobizne a on sa ma opýtal: Emil, a je tento ujo dobrý?"

Akú vinu podľa vás nesie sám človek, ak sa na jeho zlom charaktere do takej veľkej miery podieľa spoločnosť sama?

„To zostáva nevyriešenou kapitolou. Isté je, že človek, ktorý chce mať funkciu a moc, si musí uvedomiť, že nesie zodpovednosť za iných ľudí."

Aký je podľa vás rozdiel medzi politickým divadlom a divadlom v politike?

„V zásade medzi nimi nemusí byť žiaden rozdiel. Citovo chudobný človek nemá čo robiť v politickej funkcii ani v divadle, pretože sa stráca jeho prvotná úloha – potlačiť seba samého a myslieť na druhých. Ale inak je rozdiel v tom, že ak človek konfrontuje svoj vnútorný život s divadelným predstavením, ktoré v ňom zanechá nepríjemný dojem, môže si dovoliť naň zabudnúť."

Je občianskou povinnosťou chodiť na politické divadlo?

„Nemôžeme dať predsa výpoveď štátu a tváriť sa, že tu nie sme. Ingorovať politické divadlo je nezmysel. V minulosti som nemal k nemu vzťah, dokonca som ním pohŕdal. Chvalabohu, dnes sa nevníma ako manipulácia."

Téma Gustáv Husák si vás našla po sedemnástich rokoch od Nežnej revolúcie. Je to podľa vás už ten správny čas?

„Som rád, že som sa ho dožil. Myslím, že za každými špinavosťami sú ľudské osudy. Len cez ne sa môžeme dozvedieť, o čom hovoria ľudské činy."

Emil Horváth ako Gustáv Husák v predstavení bratislavského divadla Aréna. FOTO –TASR