zenosti vecí.
Na jeho fragmentárnom písaní, pohrávaní sa s formou eseje i fejtónu sa do istej miery odráža jeho profesijné zameranie. Nie je to však na škodu, pretože, ako sám vraví, svet psychiatrie i svet literatúry sú si celkom blízke.
„Treba však byť opatrný. Aby človek neklasifikoval ľudí podľa psychiatrie,“ odpovedá na otázku o vzťahu jeho práce a literatúry. „Na druhej strane mi to však umožňuje vidieť niektoré ľudské situácie, ktoré by som inak azda ťažšie videl. Je to tak, ako keď policajt na ulici ľahšie spozná, že niekto je vreckový zlodej.“
Dá sa však takáto profesia vôbec oddeliť od bežného života? „Myslím, že áno. Len človek nesmie príliš veriť tomu, čo robí. Podľa mňa je nesprávne, ak kňaz nemá v sebe aspoň trošku skepticizmu, alebo keď umelec nepochybuje o svojom umení. Ak má v sebe človek istú nedôveru aj k sebe samému, môže sa ubrániť rôznym pokušeniam.“ A nehrať sa na psychiatra tam, kde sa to nepatrí.
Takým prípadom je aj jeho písanie. Nerád by sa stal píšucim psychiatrom. Skúsenosti z praxe sa musia rozpustiť, zaniknúť, až ostane nespracovaný zvyšok, obyčajný ľudský osud. „O tom možno premýšľať, a potom ho vyjadriť, azda filozoficky, možno poeticky. Alebo aj príbehom. Mám možnosť písať odborné texty, aj texty, ktoré majú charakter eseje, blízke próze či poézii. Myslím, že tieto spôsoby sa môžu vzájomne doplniť. Psychiatria má v sebe veľa poézie, aj toho umelecky prozaického. Príbehy pacientov sa niekedy dajú prerozprávať.“
A predsa, dlho takto „prerozprávať“ nemohol. Ako sám píše v knihe Rozhovory, necíti sa ako strategický človek. K veľkým veciam sa vo svojom živote dostal ako slepé kura k zrnu. V strategických spoločenstvách sa necíti doma. Je Ž, a preto sedáva vzadu. A vyhovuje mu to. Aj preto píše krátko, útržkami. Aj preto písal dlho do šuplíka.
„Pre niekoho to môže byť katastrofou. Ja som si na to tak zvykol, že, priznám sa, ani mi to veľmi neprekážalo. Považoval som túto situáciu za primeranú sebe. Nevedel som, čo s tými mojimi papiermi bude. Tak ako nevieme, na čo zomrieme, a dnes nás to netrápi. Bolo to čosi vo mne a ja som sa nestaral.“
To, že niečo z jeho tvorby vyšlo, možno v jeho prípade nazvať príjemnou nadstavbou. Pretože, priznáva, že v prvom rade i tak píše pre seba. Byť dnes spisovateľom je však aj tak ťažké.
Nie je to tiež tak trochu životná diagnóza? „To naozaj neviem povedať. Ja sám seba za spisovateľa nepovažujem, nie som profesionál. A je ťažké predstaviť si spisovateľa ako čosi jednotné. Sám sa považujem za psychiatra a ak čosi píšem, nie je to kľúčové pre moju životnú históriu. Ako prežíva život profesionálny spisovateľ, na to sa asi treba opýtať jeho.“
Napriek tomu už dnes má na publikovanie pripravené ďalšie texty. „Bude to však závisieť od možností. Mám čosi pripravené spôsobom, že neviem, čo s tým a 'kdyby něco', tak sa to môže rovno spustiť.“
