Vidieť všetko pod jednou strechou

Obehávať vyše 30 výstav baví zrejme len fotografických maniakov. A medzi nami, nie všetky stoja za to. Skrátime to: ak vám vyhovuje systém umeleckých shopping mallov, teda všetko pod jednou strechou, môžete si vybrať medzi Domom umenia na Námestí SNP a Sl

ovenským národným múzeom na Žižkovej ulici. Obidva priestory ponúkajú viacero poschodí s viacerými výstavami, rôznej kvality a rozmanitej estetiky.

Fujara a iné kuriozity

Návšteva Slovenského národného múzea pod Hradom pri Rybárskom cechu môže byť výpravou nielen za fotkami, ale aj za novými výstavnými priestormi. V nich predstavuje Pavol Breier farebný dokument z tibetského kláštora Labrang. Na prízemí prináša poľský súčasný dokument čerstvú, niekedy poriadne krikľavú krv. Niektoré silné výpovede majú ďaleko od pozitívnych správ o súčasnosti.

V podzemných priestoroch vystavuje Andrea Kalinová cyklus Homeless reality. Na fotografiách so sociálnym podtónom zaznamenala prístrešky bezdomovcov a zmixovala ich s vtipnou ikonografiou (napríklad symboly táboráka, vody, plavcov, postele, tenisových rakiet, lebo také aj iné služby ponúkajú núdzové prístrešky v prírode bezdomovcom). Provokácia či apel pôsobí sofistikovane a citlivo. V práci s podtitulom „dar by mal zohľadniť krajinu a záujmy osoby, ktorej je venovaný“ sa rafinovane vysmieva absurdným darom medzi politickou elitou. Fujara, sprievodcovská píšťalka, je len začiatok. Vedľa, v Múzeu kultúry Maďarov na Slovensku je aj po päťdesiatich rokoch aktuálna prehliadka Revolúcia v Maďarsku – Budapešť 1956.

Gazda Alfonso a pútnici

Pod jednou strechou sú aj výstavy v Dome umenia. Podarilo sa tam koncentrovať fotografické cykly, ktoré sa obsahovo, formálne aj geograficky dopĺňajú a spoločne tvoria úžasnú mozaiku. Je jedno, či je to čaro nechceného alebo koncept, ale podarilo sa zhromaždiť fotografov, ktorí sa dopĺňajú, vyvažujú a spoločne sa skladajú do harmonického celku.

Odvahu, fascináciu, vzrušenie, možno miestami masochistického či aspoň šialeného Američana fínskeho pôvodu Arna Rafaela Minkkinena, ktorý chodí po svete a pre dobrú fotografiu ohrozuje vlastný život, vyvažuje empatický, nevykalkulovaný a jemný čiernobiely litovský dokument Romualdasa Požerskisa.

Okrem týchto dvoch es nájdete v Dome umenia prierez kórejskej fotografie a o poschodie vyššie veľkoformátové farebné snímky Číny Edwarda Burtynského. K tomu čiernobiele Identita a vzťahy podľa Jany Ilkovej, portréty pokrvne príbuzných generácií, z ktorých jednu už môžete poznať z plagátov Mesiaca fotografie.

„V roku 1992 som začal fotografovať najmenšieho (len 90 cm vysokého) Litovčana, gazdu Alfonsa Miskusa (...) Prestal rásť v detstve, keď ho prestrašil kohút, ktorý s rozprestretými krídlami skočil na jeho prsia. Neskôr rodičia chceli dať svojho nemilovaného syna do cirkusu a za Stalinovej éry bolo jeho meno zapísané na listine tých, ktorí mali byť odvezení na Sibír pre nejakú politickú pesničku,“ píše fotograf Požerskis v katalógu k Mesiacu fotografie. S Alfonsom prežil veľa rokov, sledoval jeho všedné dni, ktoré sú pre ľudí so všedným vzrastom nevšedné.

Z desaťročného stretávania sa s Alfonsom vznikol cyklus Žiale a radosti malého Alfonsa, ktorý je súčasťou vynikajúcej Požerskiskovej výstavy. Alfonsovými láskami sú domáce zvieratá, Ježiš a more. Alfonsov horizont tvoria lýtka, a namiesto tváre hľadí ženám na kolená. Snímky majú nádych liliputánov Diany Arbusovej, ale nevyžívajú sa v exotike nízkeho vzrastu. Sú láskavé až maznavé a ich humor je kamarátsky, nie drzý.

Požerskisov súbor zachytáva aj litovský náboženský život, pútnikov, ktorí vykonávali svoje rituály bez ohľadu na komunistický režim Sovietskeho zväzu. Cvaká v mestách, veselé predavačky na ulici, rozpálené telá skáčuce do rieky, starých ľudí, ktorým odchádzajú posledné zvyšky síl.

So zatvorenými očami

I keď Mesiac fotografie obohacuje Bratislavu o ďalší rozmer a darí sa mu prilákať do galérií širšiu verejnosť a do hlavného mesta turistov kultivovanejších než vulgárnych víkendových Britov, trpí niekoľkými nedostatkami. Žiaľ, tie už patria do tradičného repertoáru tejto výpravnej akcie.

Chyby v textoch katalógu, inštalácie, pri ktorých padajú z fotografií sklené tabuľe, rozpačité až trápne vernisáže, kde vydýchaná galéria čaká pol hodiny na kurátora, ktorý má uviesť výstavu, no napokon nepríde, až po Dom umenia, kde pri osemdesiat korunovom vstupnom nefungujú pre študentov žiadne zľavy.

Slovenské súvislosti sú však notoricky známe – nedostatok financií, práca na kolene ako overený mechanizmus, v ktorom profesionalitu nahrádza iba nadšenie organizátorov. Kým však bude čo odpovedať na otázku, aké výstavy sa tento rok oplatia vidieť, privrieť obe oči sa určite oplatí tiež.