Už pred dvomi rokmi ste sa s prekvapením pozerali, ako sa celá Británia dokáže zabávať (a zarábať ) tipovaním, kto bude nový Bond. Ešte sa nevedelo nič, len názov filmu, a už sa rozoberal vhodný prízvuk. Keď už bol raz škótsky, írsky, môže byť aj austrálsky?
Vás ten problém príliš nerozorváva, skôr sa musíte zmieriť s tým, že niekto iný za vás rozhoduje, aký muž sa vám páči. Pretože idolom všetkých žien je Connery, Dalton a Brosnan. Zbytočne namietate, že jeden je asexuálny, druhý narcis a tretí nudný.
Potom sledujete paniku, že nový Bond bude blond a že to bude úplná katastrofa. Nechápete, medzi Craigom a tými ostatnými nevidíte žiadny rozdiel. Naopak, Craig sa vám možno páči viac, lebo aspoň má niečo drzé v tvári a niekde ste ho videli dobre hrať.
Zmysluplnejšie by sa vám zdalo, keby sa niekdo bavil o príbehu a o tom, ako ho nový režisér urobí. Možno by ste chceli zistiť, čo je vlastne na Bondovi také špeciálne. Poznáte aj vtipnejšie, aj napínavejšie filmy. Aj úspešný preskok z jednej helikoptéry do druhej sa už v dnešnej kinematografii odohráva pomerne často.
Dve hodiny čakať na to, ako sa Bond predstaví a ako si vypýta suché martini, vám pripadá ako príliš veľký luxus a strata času. Čakali by ste viac.
Lenže, producenti majú pravdu, keď si myslia, že nakrúcať tento film znovu a znovu stojí za to. Štatistiky náštevnosti sa nerobia na myškách, ale na nás. Je veľmi veľa takých, čo v Bondovi vidia viac a vysvetlia vám to na stovkách detailov. Britský agent je čosi podobné ako staré červené telefónne búdky. Považujete ich za zbytočné – až kým sa z nejakých (viac–menej iracionálnych) dôvodov do Británie nezamilujete.
Filmu svedčí, keď sa okolo neho vytvorí také bláznovstvo. Je to krásne a vlastne úžasné, že sa to ešte stále dokáže podariť. Čert ber marketing.
Ak zostávate nezmieriteľní a myslíte si, že Bondovi by viac ako veľkolepá nová časť prospela sebairónia a nadhľad, stále vám zostáva staré Casino Royal z roku 1967. Riešiť, či je krajší Niven alebo Sellers, vám ani nenapadne.
