O hodinu som mal sedieť v lietadle. Namiesto zvyčajného poriadku a jednotvárneho šumu však v odletovej hale vládol chaos a ruch. Natlačení na seba čakali pri východoch vedľa seba cestujúci do Berlína, Hamburgu a Münsteru. Všetky tri odlety nasledovali v päťminútových odstupoch. Zamestnanci meškali s vydávaním palubných vstupeniek, deti plakali, mobily prenikavo zvonili a nepokoj sa stupňoval. V tlačenici sa zdĺhavo tvorili rady. Bolo už neskoro v noci. Konečne sme nastupovali. Keď som si sadol, vydýchol som si. Pasažier vedľa mňa ešte aj pri chôdzi čítal hrubizný román. Zaujímalo ma, aká je to kniha, ale nedovidel som na obálku a nechcel som ho otravovať.

Asi o pätnásť minút sa prihlásil pilot s letovými informáciami. Privítal nás na palube letu do Berlína.

„Prosím vás, kam to letíme?" spýtal sa ma môj spolusediaci, ako keby si náhodne stopol auto smerom naverímboha.

„Samozrejme, do Berlína," odvetil som. „Prečo?"

„Lebo ja som chcel letieť do Hamburgu!"

„Čože? Tak to ste zjavne v inom lietadle. Máte aj batožinu?"

„Sakra, áno, tá bude čoskoro pristávať," povedal a zazvonil na stewardku. Vysvetlil jej, čo sa stalo a dodal: „Prepáčte, ale teraz sa tomuto problému nemôžem venovať. Musím dočítať kapitolu."

„Prosím? Sedíte v nesprávnom lietadle a vy si chcete čítať?"

„To je malicherný problém. Nevyrušujte ma pri niečom oveľa dôležitejšom. Hneď sa vám budem venovať," odsekol.

„To hádam nie je možné!" protestovala letuška. „Treba urýchlene reagovať! Zavolať na dispečing! Na letisku úplne zlyhala bezpečnostná kontrola!"

Muž sa však nedal vyviesť z rovnováhy. Po desiatich minútach sústredeného čítania vstal a zašiel za stewardkami.

„Ako to vyzerá?" spýtal som sa ho, keď si sadol na miesto a už znova otváral hrubiznú knižku.

„Bojím sa jedine o kufor. Upozornili sme síce letiskových pracovníkov, ale aj tak ho ľahko môže niekto ukradnúť. Ďalší nočný let nestihnem, no Hamburg nie je až tak ďaleko, nejako sa tam už dopravím."

„Posledný vlak vám už tiež ušiel, budete musieť počkať na prvý ranný."

„To nie je problém. Aspoň v čakárni dočítam knihu." Všimol som si, ako si ohybnú väzbu ešte pevnejšie pritlačil na kolená, aby z obálky nebolo vidno ani kúsok.

„Prepáčte, môžete mi povedať, čo čítate?" opýtal som sa.

„Nie. To v žiadnom prípade nemôžem," odvetil a až do konca cesty neprehovoril.