storočia.
Je to príbeh o mladých deckách zo severu Dublinu. Pochádzajú z robotníckej triedy, sú nezamestnané a dostanú nápad. Aby konečne zarobili, založia si soulovú kapelu. Parker film nakrútil podľa knihy Dublinčana Roddyho Doyla z roku 1987.
„Raz za mnou prišli kamaráti Dick Clement a Ian La Frenais. Sú to scenáristi, bývali sme spolu, keď som žil v L. A. A doniesli mi túto knihu. Zamiloval som si ju. Mala len niekoľko stránok, ale pri každej jednej som sa musel nahlas smiať,“ hovorí Alan Parker v rozhovore pre SME.
Keď dočítal, dal sa do práce. Prípravné práce robil v Dubline a jeho meno projektu veľmi pomohlo. Už predtým boli pokusy, aby sa takýto film nakrútil - podľa scenára, ktorý napísal sám Roddy Doyle, ale nikto ho nechcel financovať.
Nový scenár napísali Parkerovi kamaráti Clement a La Frenais. Keď bol hotový, bolo treba spraviť konkurz. Hľadali sa ľudia, ktorí by členov nezvyčajnej kapely zahrali. „Videl som niekoľko tisíc ľudí, najmä v Dubline. Chcel som autentických muzikantov, pre ktorých by bolo ľahšie hrať, ako by bolo pre hercov fingovať, že hrajú na hudobnom nástroji a spievajú. Napríklad Maria Doyle a Glen Hansard už hrali v celkom úspešnej kapele. Bronagh Gallager bol síce herec, ale všetci ostatní mali nejakú skupinu - väčšinou neúspešnú. Pesničky som nacvičil so session band, zloženej z profesionálov. Všetko to boli soulové klasiky,“ hovorí Parker.
Maria, Glen a Bronagh prišli minulý rok na Letnú filmovú školu do Uherského Hradišťa. Tam sme mohli vidieť, že sú to skvelí ľudia.
Okolo filmu boli dohady, či sa v ňom objaví aj autor hudby, soulová legenda Wilson Pickett. Parker o tom neuvažoval: „Vždy sa počítalo len s tým, že bude iba záhadne prítomný. Keď sme film premiérovali v New Yorku, Chicagu a Los Angeles, vždy prišiel na večernú párty a s mladými zaspieval Midnight Hour. To bol pre každého vzrušujúci okamih.“
Zvláštnou postavou je Andrew Strong. Vo filme vyzerá ako Meat Piaf, štylizuje sa do polohy Joea Cockera a má neuveriteľný drive a charizmu. Skvelo napĺňa predstavu o mužovi, čo sa správa ako prasa s hlasom padlého anjela.
Parker o Strongovom osude hovorí: „Mal len pätnásť, keď som ho stretol na skúškach. Jeho otec Rob bol známym spevákom v Írsku, mal teda hudobný background. Jeho hlas bol naozaj výnimočný. Zohnal som mu dobrú zmluvu, mohol v Amerike nahrať sólový album. Lenže, príliš sa podobal na postavu, ktorú hral v našom filme. Nechcel, aby sme sa mu motali do života. Myslím si, že prepásol veľkú príležitosť. Bol mladý a dal si zle poradiť.“
Okolo filmu Commitments sa však krúti ešte iný príbeh iného chlapca. Poznáme ho z obálok albumov U2 Boy a War. Vo filme sa mihne v prvej časti, na skateboarde. Bola to len náhoda alebo je to odkaz na úspech U2, Sinéad O’ Connor či Van Morisona, ktorý bol motiváciou pre mnohých nezamestnaných mladých ľudí?
„Áno, je to tak. Nemyslel som si, že si to ľudia všimnú, ale stalo sa to presne takým drobným detailom, aké majú ľudia radi. Úprimne, zistil som to až vtedy, keď som s ním nakrúcal a cez prestávku som si s ním dal kávu. Na castingu som to nevedel,“ hovorí Parker.
Mali dušu a soulovú slávu
The Commitments • Írsko, VB, USA • 1991 • Scenár: Dick Clement, Ian La Frenais, Roddy Doyle • Réžia: Alan Parker • Hudba: Wilson Pickett • Kamera: Gale Tattersall • Hrajú: Robert Arkins, Michael Aherne, Angelina Ball • Premiéra v SR: 15. septembra
Byť mladý v chudobnej robotníckej štvrti, nie je med lízať. Vyhliadky do budúcnosti mizivé. Mladí v Dubline majú len dve možnosti: buď budú nezamestnaní ako ich rodičia, alebo pracovať vo fabrike a mať nejakú monotónnu prácu. Samozrejme, nič z toho ich neláka. Zato však majú sny. Z toho vychádza aj film Alana Parkera.
V štvrti sa rýchlo rozšíri správa, keď sa nezamestnaný Jimmy Rabbitte rozhodne založiť soulovú skupinu The Commitments. Na chvíľu sa zdá, že sny tínedžerov nie sú úplnou utópiou. Prečo chcú byť títo mladí ľudia v hudobnej skupine, sami dosť dobre nevedia. Hra na nástrojoch im príliš nejde, ale stať sa slávnym, to neznie zle.
Skupinu The Commitments tvoria ľudia, ktorí by sa za normálnych okolností asi dobrovoľne nestretávali, a keby sa stretli, asi by si najradšej dali po papuli. Násilník, animálny spevák, komplikované speváčky a ďalšie trocha zvláštne, drsné indivíduá – to je ich skupina. Život sa s nimi nemaznal a v každodennom správaní to dávajú značne najavo.
Parker ukazuje zrod a zánik hudobnej skupiny so všetkým, čo k tomu patrí: založenie kapely, počiatočný entuziazmus, postupné vytriezvenie, konflikty, ktoré sa vyhrotia natoľko, až sa stanú neriešiteľnými. Rozdiely, ktoré kapelu obohacovali, sa zrazu stali neznesiteľnou záťažou.
Táto zvláštna skúsenosť je vo filme výborne zachytená. Navyše, Parker vytvoril hodnoverné postavy, s ktorými sa dokázal identifikovať nejeden mladý človek nielen v Írsku. Na strane druhej dokázal plne využiť hudbu na dokreslenie atmosféry. Aj preto sa jeho film dodnes ocitá v rebríčkoch o najlepšom filme všetkých čias na vrcholných priečkach, a to nielen v kategórii hudobný film.
Po skončení nakrúcania nahrala kapela (ktorá bola vytvorená pôvodne len na účely filmu) nahrala dve platne. A potom sa, celkom logicky tak ako vo filme, rozpadla.
ILDIKÓ PONGÓ (Autorka je filmová publicistka)
Autor: MIRO ULMAN (Autor je filmový publicista)
