s výhľadom na Karpaty, postavenom začiatkom šesťdesiatych rokov, prežil perfektné detstvo. "Potom som začal chodiť na osemročné gymnázium v centre mesta," hovorí. "Sídlisko postupne začalo pre mňa strácať svoj pôvodný význam."Michalovi sa zrazu zmenil celý život. Pribudli kamaráti, v meste sa všeličo dialo, prišla nežná revolúcia a túžba letieť z domu bola stále silnejšia. Po čase jeho rodičia predali sídliskový byt a prisťahovali sa do centra k starým rodičom. "Mesto sa mi začalo definitívne páčiť. Prirástlo mi k srdcu," hovorí.

Proces osamostatňovania je často spojený s bývaním v podnájmoch. Aj Michal ich zopár vystriedal. Čoraz viac však túžil po niečom vlastnom.

"V istom okamihu som stratil chuť platiť peniaze za podnájom. Povedal som si, že bývanie musím raz a navždy vyriešiť."

Správny byt si na svojho majiteľa počká

Chcel mať byt v osobnom vlastníctve, no bez hypotéky to, samozrejme, nešlo. Keďže úplné centrum je dnes už finančne ťažko dostupné, rozhodol sa hľadať v širšom centre. Človek v ňom ešte nie je úplne odkázaný na dopravné spojenie a má to relatívne blízko do kina, do divadla či do klubu.

Byt sa hľadá dlho. Desiatky realitných kancelárií ponúkajú stovky nehnuteľností, a aby si človek urobil predstavu o bývaní šitom na mieru, musí niekedy obhliadnuť desiatky ponúk.

V lokalite, kde Michal byt nakoniec kúpil, videl aspoň desať podobných bytov. Porovnával si cenové ponuky, hľadal vhodné poschodie - nechcel bývať vysoko v dome bez výťahu.

K vyvolenému bytu sa dostal počas svojho dvojmesačného pobytu v Bruseli cez známu z realitnej kancelárie. Zavolala mu do Bruselu: mám pre teba byt, ktorý musíš vidieť, je presne pre teba, mal by si ho zobrať. No Michal ho oželel, kvôli obhliadke sa na Slovensko nevrátil.

"Ten byt si na mňa nakoniec aj tak počkal," hovorí. "Kamarátka totiž stále naliehala, presviedčala ma. Postupne sa ukázalo, aké dobré sú moderné technológie. Dohodol som sa s otcom, ten zobral digitálny fotoaparát, nafotil v byte každý kút a snímky mi poslal. Na deväťdesiat deväť percent som sa rozhodol na základe sprostredkovaných informácií. Bol to risk, no šiel som do toho."

Pri dopravnom uzle

na bicykli

Komplex obytných domov, kde sa byt nachádza bol postavený v tridsiatych rokoch minulého storočia podľa návrhu z ateliéru Weinwurm-Vécsei. Svojho času fungoval ako štvrť pre rozrastajúcu sa triedu robotníkov.

"Občas sa vyveziem autom na perifériu, do prírody, ale sídlisko, hoci je blízko lesa, ma už neláka," uvažuje Michal. "Kúpil som si lacný bicykel a odvtedy sa v meste presúvam len na ňom. Je to praktické, nemusím si platiť mestskú dopravu. Ale musím byť rovnako ostražitý ako šofér auta. Byt má výbornú polohu pri dopravnom uzle. Hluku je síce viac, ale domy sú ďalej od cesty, okná mám otočené do dvora."

Knihy sú konečne pohromade

Do jednoizbového bytu sa dostávame cez pavlač, ktorá spája tri byty. Malá predsieň, kuchyňa, kúpeľňa a izba, to je priestor akurát vhodný pre jedného človeka.

"Kúpil som ho už čiastočne zrekonštruovaný. Žiadne revolučné zmeny som neuskutočnil, iba som ho vystierkoval a vymaľoval," hovorí Michal. "V podstate mi vyhovoval taký, aký bol. Mám

z neho radosť hlavne preto, lebo som si prvýkrát mohol presťahovať všetky moje knihy, ktoré som mal u rodičov na povale, mnohé z nich som už aj päť rokov nevidel, bolo mi za nimi smutno a chýbali mi aj pri práci. Konečne ich mám pohromade."

Staré nanovo

Dominantou malého bytu je knižnica. Väčšina nábytku pochádza z predošlých detských izieb majiteľa, akurát je nanovo premaľovaný. Skriňu našiel Michal vyhodenú pred vchodom, zachovalé kreslá tiež - štýl sedemdesiatych rokov má dnes svoj šmrnc.

Byt nie je zaplavený slnkom, no jeho výhodou sú okná otočené na dve svetové strany. Slnko svieti cez deň striedavo do kuchyne a do izby.

Miestnosti boli pôvodne celkom biele. Michal chcel sterilný priestor oživiť, preto zvolil farebné steny. Sú ladené v jeho obľúbených pastelových farbách. "Mám rád staroružovú, žlto-zelenú, tie mi najlepšie padnú, tak som ich rozvrhol do miestností, ktoré tu mám. K tomu modré doplnky a myslím, že je to fajn."

V pavlačovom byte bol malý základ kuchyne. Michal si priniesol dielce z bývalého podnájmu

a stolári zapasovali jednu kuchyňu do druhej.

"Som rád, že sa ujali moje nápady, chcel som mať bývanie podľa svojich predstáv. Trávim tu dosť veľa času. A čo je veľmi podstatné, konečne mám veľkú posteľ, doteraz som totiž spával na matracoch na zemi. Zaviedol som si pevnú linku, internet, sám si varím, upratujem. Môžem si normálne žiť."

Keď sa riziko oplatí

Michal je podnikateľ v slobodnom povolaní. Po piatich rokoch dôvery banky sa mu podarilo získať na byt hypotéku, hoci príjmy mal kolísavé. "Žijem v podstate

z toho, čo napíšem, do reklamy robím už málo, ale asi opäť budem musieť začať, aby som svoju finančnú situáciu zvládol," hovorí. "Hypotéka trochu skomplikovala situáciu môjho pomerne bezstarostného života, lebo takéto finančné záväzky som nepoznal. Platby v podnájme som nevnímal ako nevyhnutnú povinnosť. Aj preto bola kúpa bytu pre mňa náročným krokom v živote. Podstúpil som riziko, keď som dal realitnej kancelárii zálohu a ešte som si nebol istý, či hypotéku dostanem. Pár dní som nespal, ale nakoniec sa to vyplatilo. Som rád, že som to urobil. Myslím, že to zvládnem."

Bez rodičov to nejde

Michal tvrdí, že väčšina jeho známych v Európe, ktorí sa pohybujú podobne ako on v literárnych kruhoch, byty nevlastní, žije bežne v podnájmoch. "Poznám ľudí, ktorí si byty celoživotne prenajímajú. Výška nájomného je však pre nich prijateľná. U nás sú však nehnuteľnosti pre nás stále drahšie."

Práve pri kupovaní bytu si uvedomil, akých má výborných rodičov. Veľmi mu pomohli. Aj finančne, aj s vybavovaním administratívnych záležitostí. Možnosť samostatného bývania mu nakoniec tak trochu predurčil singl životný štýl.

"Nemám ho naprogramovaný, je to momentálna situácia," vraví. "A hlavne, po tom, ako som zažil skúsenosti známych, ktorí si kupovali spoločné byty s partnermi, s ktorými sa potom rozišli

a dodnes riešia rozdelenie majetku, som si povedal, že byt si chcem kúpiť sám. Nie som však definitívne rozhodnutý, že tu zostanem takto žiť. Láka ma svet a paradoxne verím, že byt, ktorý ma finančne zaväzuje, mi aj umožní väčšiu flexibilitu. Môžem

v ňom bývať, môžem ho predať alebo prenajať. Dokonca mám pocit, že mi aj autorsky veľmi prospieva. Písal som už po všelijakých hotelových izbách. Teraz si dokážem úplne vychutnať, keď som doma a môžem iba písať."

EVA ANDREJČÁKOVÁ

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL