Deň výberového konania na pozíciu výrobného robotníka v hutníckom závode. Zo zoznamu žiadateľov som pozval ôsmich, ktorí aspoň čiastočne spĺňali požiadavky na obsadzované miesto. Všetci ôsmi mali ukončené stredné odborné učilište. Je pravda, že väčšina z nich učilište ukončila pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Hodiny ukazovali čas začiatku pohovoru a v miestnosti sedel len jeden z pozvaných. Ďalší traja sa schádzali ešte nasledujúcich 15 minút a bez akéhokoľvek zdôvodnenia svojho neskoršieho príchodu sa posadili k tomu prvému.

Požiadal som prítomných, aby mi niečo povedali o našej spoločnosti, keď už prejavili záujem o prácu u nás. Sklopením pohľadu dali najavo, že netušia, kde sú. Ozval sa ten jediný, ten, čo prišiel načas. Našu firmu si zmýlil so spoločnosťou, ktorá sídli asi o tri kilometre ďalej.

Poveril som ich spoločnou úlohou, pri ktorej som sledoval ich schopnosť prevziať aktivitu do svojich rúk. Nežiadal som od nich veľa, chcel som, aby zapísali číselné hodnoty do excelovskej tabuľky. Dnes každý náš pracovník musí niečo zaznamenať do počítača. Ten, čo vedel aspoň čiastočne identifikovať, kde je, tvrdil, že počítač v minulosti na pracovisku nepotreboval a doma sa na ňom hrajú len jeho deti. Dvaja ďalší tiež niečo videli, ako sa to používalo v ich dielni, ale sami s tým nerobili. Jeden z nich však tvrdil, že používa iné, omnoho zložitejšie programy (podľa rečí som mal pocit, že je minimálne programátor), ale excel ešte nevidel.

Pri osobnom pohovore som zistil, že všetci majú jasnú predstavu o zárobku. Ten by mal byť vyšší ako 15 000 korún čistého. Presne vedeli, koľko sa dá zarobiť v Írsku aj v Anglicku. Keď som im však položil jednoduchú otázku v angličtine a potom v nemčine, nedostal som žiadnu odpoveď.

Čo poviete, máme takúto sumu ponúknuť takýmto záujemcom?

Zárobok 15 000 Sk nie je v našej spoločnosti výnimkou, nájdu sa u nás dokonca desiatky výrobných robotníkov zarábajúcich sumy blízke dvojnásobku, čo je porovnateľné s príjmami Slovákov pracujúcich na rôznych pomocných pracovných pozíciách v Európe (po odpočítaní nákladov na jedlo, ubytovanie a cestovné majú mnohokrát menej). Takúto sumu však nemáme komu ponúknuť, lebo tí, ktorí by si ju zaslúžili, sú v Európe, kde odpracujú niekoľkonásobne viac hodín, ako by boli ochotní robiť u nás. Mnohokrát sú zamestnaní načierno neuvedomujúc si, že nie sú sociálne zabezpečení a snívanie o dôchodkoch v cudzej mene v budúcnosti sa ich netýka.

Kto mi poradí, ako vrátiť tých čo pracujú vonku, na Slovensko? Nech nemusím ponúkať to „málo“, ktoré zodpovedá kvalite pracovnej sily uchádzajúcej sa o prácu. Rád by som ponúkol viac.

Autor: PETER OSLANEC