etko zmenila. Hra zostala päť rokov ležať ladom a Lasica priznal, že by ju nedokázal naštudovať s nikým iným.
S nápadom chopiť sa predlohy poňatej svojskou poetikou L+S prišiel šéfredaktor Divadelních novin Jan Kolář, ktorý sa počas príprav knihy o Satinskom dostal k fragmentom textu. Bolo otázkou času dôjsť k menám Oldřich Kaiser a Jiří Lábus.
Vladimír Strnisko bol ako zainteresovaný režisér poruke, a tak sa pod jeho dohľadom dielo slovenskej dvojice stalo inšpiráciou pre tú českú. Premýšľalo sa o novej koncepcii hry, hľadal sa fígeľ, ako ju ozvláštniť, ako ju urobiť inak, repliky sa pridávali, uberali, obmieňali.
Zo spoločného úsilia napokon vzišli - ako českí herci sami hovoria - dve skrachované existencie: akísi bezdomovci, ktorí nemajú nič, iba predlohu slávneho románu, vďaka ktorej sa môžu hrať, že sú Quijote a Sancho, žiť s nimi ich príbehy a tak prežívať dôstojne svoj vlastný život.
Hra mala minulý týždeň premiéru v pražskom divadle Kalich a vzápätí v bratislavskom štúdiu L+S.
Je to zvláštne: divák by mal novú interpretáciu prirodzene prijať. Nie je to však jednoduché, Kaisera s Lábusom a Lasicu so Satinským nemožno porovnať. Možno však urobiť niečo iné - hľadať v divadelnej predlohe autorstvo L+S.
Milan Lasica sa na hru s Kaiserom a Lábusom díva ako človek, ktorý si smutne uvedomuje, že by v nej mohol hrať, ale nejde to. Na českých kolegoch obdivuje, že si našli vlastnú cestu za oponu intepretačných možností a považuje za úžasné, že ich dvojice sú si podobné iba v tom, že sú dvojice. Podľa režiséra Strniska je tu spoločný ešte Cervantes a Dona Quijote. Žeby nič viac?
„Asi to, že keď človek zostarne, veľa vecí mu pripadá úplne zbytočných a zostanú iba tie najväčšie hodnoty,“ uvažuje Jiří Lábus. Kaiser zase uznáva, že ako herci sa skôr snažili, aby si Lasicu so Satinským odmysleli.
“Milan Lasica a Július Satinský hru nikdy neinscenovali. Oldřich Kaiser a Jiří Lábus sa ich miesto sa na javisku snažia zaujať. Tiež sú hereckou dvojicou, skúsenou a osobitou, ale s humorom na hony vzdialeným láskavému a rozverne filozofizujúcemu duchu zábavy Lasicu a Satinského,“ hovorí pre SME český divadelník a redaktor týždenníka Instinkt Ondřej Mrázek.
A zároveň hodnotí: „Výsledkom je trochu rozpačitá koláž nesúrodých obrazov. Niektoré nesú pečať intelektuálneho klaunstva bratislavského originálu, iné si pripísali Kaiser a Lábus v duchu svojej niekedy grotesknej, inokedy až estrádnej komiky. Ich srandičky a gagy nemajú s pôvodným Lasicovým a Satinského textom spoločnú tóninu ani rytmus, sú skôr javiskovou improvizáciou na známy Cervantesov román. Kaiser a Lábus sa však vypracovali na úroveň vynikajúcich charakterových hercov, navyše, poznajú jeden druhého tak dokonale, že ich súhra a vzájomné nahrávky na komické smeče vyvolávajú salvy smiechu.“
Tvorcovia česko-slovenského projektu Don Quijote sú presvedčení, že Kaisera s Lábusom by sa patrilo pripísať na zoznam spolutvorcov. Je to však len jedna z možností, ako diváka o dobrej hre presvedčiť.
