Nohavica, Hegerová, Landa, Kirschner, Basiková. Médiá hovoria o novom albume ako o dreamteame. Toľko známych mien ste na vašich platniach ešte nemali, nie?
HORÁČEK: „Vždy sme mali rôzne známe mená, ktoré sa snažíme kombinovať s neznámymi. Avšak je pravda, že je tam asi najväčšia česká hviezda – Jarek Nohavica, a toho sme ešte nemali. Takže dreamteam? Asi áno.“
Vraj si Nohavica dlho vyberal tú správnu skladbu.
HAPKA: „Skôr my sme mu nemali čo ponúknuť. Až potom sa objavila pesnička První noc v novém bytě. Pôvodne som ju mal spievať ja. Potom však do toho prišla Jana Kirschner, a my sme sa nechceli opakovať. Tak sme ju ponúkli Nohavicovi. Urobili sme dobre, vekový rozdiel medzi oboma spevákmi sa tak znížil zo šesťsto na päťsto rokov! Ja nie som spevák. Spievam skutočne len omylom. Aj Levandulová bol omyl, zakázali Suchého, ktorý to mal spievať a ja som bol poruke.“
Niektoré z textov ste napísali v nemocnici po operácii oka, keď ste ani nevideli na papier a spamäti ste ich diktovali kolegovi do telefónu. Zmenil hendikep niečo vo vašom písaní?
HORÁČEK: „Tento album je trochu iný. Na predchádzajúcich je veľa piesní, ktoré nie sú o láske. Štěstí je krásná věc, Buřty, pivo, nenávist, čiže skladby, ktoré sa netýkajú vzťahu dvoch ľudí, skôr ide o spoločenské veci. Zvláštne, keď je človek v ťažkej situácii po takej operácii a nevie, ako to všetko dopadne, tak ho nezaujímajú veci okolo. Skôr sa obracia dovnútra. Nebolo to zámerné. Texty, ktoré som mu diktoval, sú vzťahové, láskové.“
HAPKA: „Spomínam si, že som šiel autom za Michalom do nemocnice, aby som mu zahral novú pesničku. Boli dve hodiny ráno a ja som zabudol zatiahnuť okná. Zhora na nás kričal doktor, ktorý Michala operoval: To je výborné, to tam musíte nechať!“
Vaše texty majú v sebe toľko obrazov, že asi neexistuje téma, o ktorej by ste nemohli písať. Je niečo, čo by ste nechceli dať na papier?
HORÁČEK: „Neznášam politickú agitku, ktorá by burcovala k akcii. Chcem, aby pesnička bola zrozumiteľná aj za sto rokov. Politici zmiznú, ale dvaja ľudia, ktorí budú riešiť nejaké problémy, tu budú vždy. Som rád, že ľudia majú na moje texty rôzne vysvetlenia. Napríklad Benefice černých koní, už som počul veľa rôznych verzií, o čom vlastne je.“
HAPKA: „Obávam sa, že stále nechápem, o čom to je. Som však autor, nemusím chápať.“
Názov albumu Strážce plamene, vzhľadom na vaše starosvetské pesničkárstvo, hovorí o tom, že ste strážcami tradície.
HORÁČEK: „Vidíte, to je ďalšie vysvetlenie, ktoré mi vôbec nenapadlo. Každá pesnička je výlučne umeleckým tvarom. Nie je to technická vec. Keď máte návod na lak, tak musíte urobiť krok číslo jeden, dva, tri. Nie krok číslo jeden a potom sedem. Musíte to splniť. Nie je možné, aby sa to vysvetľovalo inak. Umelecká tvorba nie je návod, ale pozvánka v štýle poďte do môjho sveta, robte si tam, čo chcete. Vy prichádzate s riešením, že Strážce plamene je strážcom tradície. My sme to tak nemysleli, ale prečo by to tak nemohlo byť? Neexistuje správne riešenie, každé je pravé!“
Napadlo mi to, že ste jedni z mála ľudí, ktorí sa venujú starému žánru – šansónu.
HAPKA: „Nechápem, prečo sa chápe šansón ako štýl. Veď v preklade znamená pieseň. Či je taká staromilská alebo mladomilská, je jedno, oboje je milé. Takto si predstavujem hudbu. Ľudia ma počúvajú aj preto, že neskladám rokenroly a dixielandy. Som to ja, buď ma zoberiete aj s pehami, bradavicou, krívajúceho, alebo nie. Zatiaľ si ma vyberajú.“
Stáva sa vám, že si po vydaní albumu búchate hlavu, lebo ste niečo mali urobiť úplne inak?
HORÁČEK: „Strážce plamene ešte nie je na svete, ale už ho neriešime, už na to nemáme vplyv. Jediný rozdiel medzi múdrosťou a nemúdrosťou je pochopiť, čo môžete zmeniť a čo nie. To prvé treba zmeniť, to druhé nechať tak. Cestou do Bratislavy sme sa bavili, čo bude na ďalšom albume. Rozprávame sa o tom, kto by mohol spievať ktorú pieseň. Nie konkrétne mená, ale či žena, alebo muž. Napríklad o piesni Ukolébavka sme si vždy mysleli, že ju bude spievať žena. A potom Petr hovorí, prečo by to nemohol byť chlap? Však raz za čas to dieťa môže uložiť.“
HAPKA: „Hlavne, keď ženská chodí večer do baru alebo si zarába ako prostitútka, tak ju ten chlap musí zastať doma!“
HORÁČEK:„Ukolébavku sme mali hotovú desať rokov, ale nevedeli sme k nej nájsť správny kľúč. Dnes to už vieme! Možno, že keď pôjdeme domov, tak zistíme, že to bola blbosť. Napadá mi starý príklad Oscara Wildea. Pýtali sa ho, Majstre, čo ste dnes robili? Predpoludním som dával do vety na správne miesto čiarku. Potom som šiel na obed, napil sa portského a keď som sa vrátil, tak som ju zrušil.“
Na novom albume je hosťom Daniel Landa, ktorý vôbec neznie ako Landa!
HAPKA: „Lebo nespieva svoju hudbu, ale tak, ako sme to chceli. Ukázal sa ako skvelý šansoniér. Už sme ho raz na náš album pozvali. Naspieval skladbu Králiček Azurit na albume Citová investice, čo kritici často zabúdajú. Ľudia ho poznajú len z tých jeho vojáckych piesní, hromotĺckych, kde sa stále pochoduje. Ale aj keď má holú hlavu a svaly, je neskutočne milým človekom. Len mu možno v živote nenapadlo napísať milostnú pieseň.“
Vaše piesne svedčia o tom, že ste perfektne zohratý pár. Čo vás drží pokope okrem hudby?
HAPKA: „My sme ako obrovský orloj s tisícami zubatých koliesok. Ale je tam jedno koleso so štyrmi zubami. To sú tie zuby, ktoré nás spájajú, kde sme absolútne rovnakí. Inak sa potácame v neuveriteľných diaľkach, ja ležím v posteli, on hrá tenis, ja sa maznám s mačkami, on je v Afrike. A hlavne máme rovnaký vkus! V hudbe, maliarstve, v knihách.“
A v športe?
HAPKA: „Myslím, že v športe nemožno mať vkus. Pretože tam vkusný človek nevyhráva, ha, ha, ha!“
