Artur London bol jedným z trojice, čo nedostali v procese s „protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánskeho“ v novembri 1952 trest smrti, ale doživotie. Bývalý námestník ministra zahraničia sa (údajne vďaka manželke, francúzskej občianke) z väzenia dostal po štyroch rokoch. Proces opísal v svetoznámej knihe Priznanie. London zomrel 7. novembra 1986, pred 20 rokmi.
Začiatkom 50. rokov Československo ovládla vlna štátneho teroru, ktorá mala pomocou zastrašovania obyvateľstva urýchliť zavedenie sovietskeho modelu a krajinu zbaviť „nepriateľov“. Mimoriadnu úlohu zohrali procesy režírované sovietskymi poradcami. Proces so Slánskym sa odlišoval od ostatných tým, že v ňom figurovalo 14 vysokých funkcionárov komunistickej strany a štátnej správy.
London sa narodil v Ostrave v židovskej rodine 1. februára 1915. Do komunistickej strany vstúpil ako 14-ročný. V polovici 30. rokov odišiel do Moskvy na liečenie tuberkulózy, súčasne pracoval pre Komunistickú internacionálu. Vtedy sa zoznámil s budúcou manželkou Lise. V rokoch 1937 - 1939 bojoval ako interbrigadista v Španielsku.
Od roku 1939 žil vo Francúzsku, kde sa zapojil do hnutia odporu. Prežil väznenie v koncentračnom tábore Mauthausen. Jeho manželka medzitým prešla peklom Ravensbrücku a po vojne sa rozhodli žiť vo Francúzsku. U Londona sa obnovila tuberkulóza a na liečenie odišiel do Švajčiarska. Po rôznych peripetiách sa Londonovci v roku 1948 usadili v Prahe.
Začiatkom nasledujúceho roku ho vymenovali za námestníka ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa. Z archívov vyplynulo, že už v júni si naňho bezpečnosť založila spis. Vo februári 1951 Londona zatkli. Najmladší syn práve oslavoval prvé narodeniny a manželka o ňom nič nevedela 27 mesiacov.
London mal byť ako Žid pôvodne hlavnou postavou procesu s interbrigadistami. Jeho úloha sa však menila, až skončil ako člen „protištátneho sprisahaneckého centra“. Proces sa začal podľa pripraveného scenára v novembri 1952. O sedem dní neskôr boli bývalí vysokí funkcionári obvinení z velezrady, špionáže a sabotáže. Jedenásť z nich vrátane Slánskeho a Clementisa čakalo popravisko. Mnoho odsúdencov malo židovský pôvod.
Utrpenie z väznice London opísal v knihe Priznanie (1968). Rovnako známy je aj rovnomenný film, ktorý nakrútil na základe Londonovho svedectva režisér Costa Gavras s Yvesom Montandom v hlavnej úlohe. „Nadávky, rany, hlad a smäd sú detskou hrou proti organizovanému nedostatku spánku, pekelnému mučidlu, ktoré človeku odníma akúkoľvek možnosť myslenia, robí z neho zviera ovládané pudom sebazáchovy,“ opísal metódy vyšetrovateľov.
Cesty k priznaniu boli typické pre väčšinu odsúdených. Najprv verili, že dokážu nevinu, potom sa zlomili a zmierili sa s úlohou, ktorú im prisúdili. Priznávali sa k titoizmu, trockizmu, sionizmu, špionáži a nepriateľstvu k strane.
O vine Londona bola chvíľu presvedčená i jeho manželka: „Gérard nikdy neklamal. Keď som počula, že sa priznal ku špionáži, nemohla som tomu neveriť. Švagor Lise Raymond Guyot bol členom politbyra francúzskych komunistov a vďaka nemu sa jej podarilo v roku 1954 s deťmi odcestovať. Údajne aj vďaka manželke sa London v roku 1956 dostal z väzenia a v tichosti ho rehabilitovali. Manželia sa potom usadili vo Francúzsku.
London zostal do smrti kritikom stalinských metód, ale aj presvedčeným komunistom. „Ani v zlých časoch som sa nemohol postaviť proti strane, ale strana, to pre mňa nebol Gottwald alebo Stalin, ale milióny komunistov a nekomunistov, ktorí bojovali za ideál socializmu, za lepšiu spoločnosť,“ povedal.
Pred rokmi vyvolal rozruch český historik Karel Bartošek, ktorý v knihe Priznanie archívov napísal, že London bol dlhé roky aktívnym spolupracovníkom sovietskych tajných služieb.
Autor: DAVID PREISLER, čtk Zajtra - Route 66
