• Torst • Praha 2006
Väzenie sa stalo dôležitým miestom českej literatúry už od čias Karla Hynka Máchu. List je jej dôležitým žánrom. V posledných rokoch to dokladajú aj výbery z listov Jakuba Demla, súborové edície listov Boženy Němcovej, Otokara Březinu a Ladislava Klímu.
Tento rok sa k nim priradil zväzok listov, ktoré písal básnik Ivan Martin Jirous dvom ženám počas piatich pobytov v komunistickom väzení v rokoch 1973-1974, 1976-1977, 1977-1979, 1981-1985 a 1988-1989.
Magorovy dopisy vydalo pražské nakladateľstvo Torst ako tretí zväzok doterajšieho Jirousovho diela, predchádzala im kniha esejistiky Magorův zápisník (1997) a súbor básnických kníh Magorova summa (1998).
Magorovy dopisy sa zo začiatku môžu javiť ako dokument o undergroundovej kultúre a jej pokračovaní, o normalizačných väzeniach troch nápravných skupín, o tom, ako žila žena a deti politického väzňa.
Priame informácie sa však dozvedáme hlavne z edičného komentára, listy samy boli cenzurované, nesmeli obsahovať napríklad informácie o spoluväzňoch a väzňovej práci.
Tematika sa teda obmedzovala na život rodiny mimo väzenia, na vnútorný život väzňa, na jeho vzdelávacie, kultúrne a športové aktivity. Preto ide o dokument dosť posunutý a ironický: z listov z prvých pobytov by sa napríklad mohlo zdať, že väzenie spočíva v čítaní knižiek, samoštúdiu jazykov a pingpongu. Tento bujarý obraz však čoskoro ustupuje čoraz tvrdšiemu väzeniu a väčšiemu a väčšiemu úsiliu, ktoré pisateľ vynakladá, aby nachádzal dobro a zároveň pravdivé slová pre druhých.
Kladné životné podnety sa pri najdlhšom pobyte vo Valdiciach obmedzujú na minimum. „Zoufalá nemožnost soustředit se na jednu z nejjednodušších lidských činností, napsání dopisu, vypovídá myslím dostatečně o podmínkách, v jakých žiju.“
Kvitnúci krík alebo prílet lastovičky sa v takých podmienkach premieňa na zjavenie krásy. Magorovy dopisy sa zasa z knihy-dokumentu premieňajú na knihu-báseň so silným vnútorným rytmom a gradáciou.
Forma a poriadok knihy nie je daná povolenou periodicitou (vo Valdiciach jeden list za tri týždne) ani vnútorným obmedzením témy. Podáva sústredenú správu o človeku prežívajúcom vlastnú drámu v zápase s časom. Intenzívne oslovuje nielen pôvodnú adresátku, ale aj dnešného čitateľa.
Aj keď totiž Jirous popísal väzenie ako „dlouhý pobývání na malym prostoru s lidma, který si člověk nevybral“, vyjadril tým aj metaforu ľudskej existencie. Magorovy dopisy preto nevyjadrujú len postoj k režimu, ale k životu: Zachovať si rozum, zachovať si srdce, nepohŕdať „spoluzločincami“ a oslovovať najbližších.
To platí. A bohužiaľ aj dnes rovnako ako v roku 1978 môže muž napísať svojej žene: „Jsem rád, jak píšeš, že už Tě nikdy neopustí vědomí toho, že svět je přecpanej věznicema. Kdyby nic jinýho z toho, že jsem byl zavřenej, nebylo, tak to stačí.“
Ivan M. Jirous v polovici 70. rokov.
FOTO – ONDŘEJ NĚMEC
Autor: DANIELA IWASHITA (Autorka je redaktorkou Lidových novin)
