Dwight David Eisenhower bol jediným generálom v Bielom dome za posledné storočie. Prezident, ktorý stál pri začiatku aj konci 2. svetovej vojny a ako prezident pri zrode studenej vojny. Po voľbách 6. novembra 1956 sa do úradu vrátil najväčším republikánskym víťazstvom od čias Abrahama Lincolna pred päťdesiatimi rokmi.
Eisenhower v prvý novembrový utorok v roku 1956 zvíťazil nad demokratom Adlaiom Stevensonom. Získal 34 miliónov hlasov a zvíťazil v 41 štátoch. Začiatok druhého funkčného obdobia nemal ľahký. V Snemovni reprezentantov aj v Senáte mali väčšinu opoziční demokrati. Voliči sa pre rozdelenie moci medzi demokratov a republikánskeho prezidenta Eisenhowera a viceprezidenta Richarda Nixona rozhodli z jednoduchého dôvodu. Eisenhower bol oveľa sympatickejší a populárnejší než Stevenson, naproti tomu demokratov považovali za sociálne a ekonomicky súcitnejších. Voliči tiež ocenili prezidentovu zdržanlivú politiku pri krízach na Blízkom východe a v strednej Európe.
Počas predchádzajúcich kampaní síce Eisenhower hovoril o oslobodení krajín východnej Európy, no v úrade sa spolu so šéfom diplomacie Johnom Dullesom striktne držal Trumanovej politiky „containmentu“ - kontroly šírenia komunizmu. Nezasahovali do problémov v sovietskom bloku, a to ani vtedy, keď v roku 1956 Sovieti vtrhli do Maďarska, aby na tankoch krvavo potlačili povstanie.
Eisenhower sa snažil zabrániť prípadnej jadrovej vojne so ZSSR. Veril, že komunizmus sa zrúti sám. „Bude to dlho trvať, ale najrealistickejšou politikou je držať líniu, až kým Sovieti nevzdelajú svojich vlastných ľudí. Tým zasejú semená vlastnej skazy,“ tvrdil.
Dwighta Eisenhowera Američania volali Ike. Narodil sa v rodine pensylvánskych Nemcov, striktných mennonitov, ktorí utiekli pred prenasledovaním z Nemecka a Švajčiarska v 17. storočí. Boli súčasťou cirkvi brethrenistov, známej prísnym pacifizmom. Aj preto bolo Eisenhowerovo povolanie veľmi netradičné. Neskôr sa rodina pridala k Svedkom Jehovovým, no keďže apokalyptické predpovede konca sveta sa nesplnili, opustili ju a budúci prezident zomrel v roku 1969 ako presbyterián.
Ike sa vydal na štúdiá do prestížnej vojenskej akadémie vo West Pointe. Rýchlo sa vyšvihol ako športovec. S americkým futbalom musel skončiť potom, čo sa vážne zranil.
Po útoku na Pearl Harbor v decembri 1941 ho povolali do veliteľstva generálneho štábu vo Washingtone, kde vytváral plány na porážku Nemecka a Japonska. Neskôr sa stal vrchným veliteľom spojeneckých síl na európskom bojisku, kde stál na čele úspešného ťaženia vo Francúzsku a Nemecku. V roku 1949 sa stal prvým vrchným veliteľom NATO.
Vojnového hrdinu presvedčili, aby vstúpil do volebného súboja o kreslo amerického prezidenta a v roku 1953 ho ako 34. prezidenta zvolili do Bieleho domu. V kampani sľúbil ukončiť kórejskú vojnu. Krátko po zvolení sa vydal na Kórejský polostrov, aby získal informácie z prvej ruky o možnosti ukončenia konfliktu. O niekoľko mesiacov vstúpilo do platnosti prímerie.
V roku 1957 vyhlásil Eisenhowerovu doktrínu vo vzťahu k Blízkemu východu. Podľa nej boli Spojené štáty vždy pripravené „použiť silu a odraziť agresiu z hociktorej krajiny ovládanej medzinárodným terorizmom“.
V domácej politike pokračoval v línii Nového údelu demokrata Franklina Roosevelta, zároveň sa však držal princípov konzervatívnej hospodárskej politiky. Jeho kabinet zložený z kapitánov priemyslu a jedného odborára istý novinár nazval: „osem milionárov a inštalatér“.
Američania na Eisenhowera nezabudli, v rokoch 1971 - 1979 bol na dolárovej minci aj na nikláku. V úrade bol do januára 1961 a bol najstarším prezidentom vo funkcii po Ronaldovi Reaganovi. Po dlhej chorobe zomrel v roku 1969.
Autor: BRAŇO ONDRÁŠIK
