Narodil sa pred sto rokmi, 2. novembra 1906.
Malý Luchino patril medzi privilegované deti: navštevoval najlepšie školy, venoval sa štúdiu umenia, učil sa hrať na hudobných nástrojoch. O umelcoch sa neučil len v škole, stretával sa s nimi doma: návštevníkmi paláca Viscontiovcov boli hudobný skladateľ Giacomo Puccini a spisovateľ Gabriel D´Annunzio.
Privilégiá mladého muža rýchlo prestali napĺňať. Najprv boli jeho revolty detinské - často utekal z domu a z elitnej internátnej školy - neskôr dal vznešenému pôvodu úplne zbohom. Zriekol sa šľachtického titulu, ktorý mu otváral všetky dvere do sveta umenia, opustil rodné Taliansko a zamieril do Paríža.
Jeho kamarátka, návrhárka Coco Chanel ho zoznámila s režisérom Jeanom Renoirom. Pre Viscontiho to bolo osudové stretnutie: Renoir ho angažoval ako svojho druhého asistenta pri filme Výlet do prírody. Ich spoluprácu však prerušila vojna a Visconti sa vrátil do Talianska.
Ovplyvnený vojnovými udalosťami Visconti napísal scenár k svojmu prvému filmu Posadnutosť. Je to voľná adaptácia románu Poštár zvoní vždy dvakrát Jamesa M. Caina. Posadnutosť naznačila ďalšie smerovanie talianskej kinematografie a je považovaná za prvý neorealistický film.
Príbeh vášnivého vzťahu ženy majiteľa benzínovej pumpy a tuláka, ktorý sa na čerpacej stanici zamestná, Visconti rozohral na chudobnom talianskom vidieku. Oficiálnu, fašistickým štátom podporovanú kinematografiu Posadnutosť šokovala. Režisér ukázal divákom „malých“ ľudí namiesto luxusu, ktorý dovtedy predstavovali talianske filmy. Provokoval otvorenosťou milostných a násilných scén. Film v Taliansku uviedli do kín po vojne, v ďalších európskych krajinách sa na plátnach objavil v roku 1959. V USA sa distribútori zdráhali ešte dlhšie: Viscontiho film do kín uviedli až v 70. rokoch, aj to v cenzurovanej verzii.
Po skončení vojny nakrútil Visconti ďalší film v štýle neorealizmu. Zem sa chveje bola prvou časťou nedokončenej trilógie o ekonomických problémoch v povojnovej Sicílii.
Pri nakrúcaní nepoužíval scenár a spolupracoval len s neprofesionálnymi hercami, chudobnými Sicílčanmi. Film sa nedočkal veľkého úspechu: aj preto, že talianske publikum nerozumelo dialektu Sicílčanov.
Do 60. rokov Visconti pracoval aj pre divadlo, inscenoval hry Jeana Cocteaua, Tennessee Williamsa a ďalších dramatikov. Ako nadšenec hudby režíroval aj opery. Preslávila ho spolupráca so svetoznámou opernou divou Mariou Callasovou.
Pre filmových odborníkov bol Visconti od začiatku uznávaným režisérom, k divákom si cestu hľadal ťažšie. Zlom prišiel v roku 1960, keď nakrútil film Rocco a jeho bratia. Je to príbeh súrodencov z južného Talianska, ktorí sa presťahujú do Milána s vidinou, že tam zbohatnú. Film katapultoval mladého Alaina Delona medzi svetovú hereckú elitu a Visconti našiel nadšené publikum aj za hranicami svojej vlasti.
V 60. rokoch začali byť Viscontiho filmy osobnejšie. V roku 1963 nakrúca snímku Gepard o pomalom rozklade sicílskej aristokracie. V hlavnej úlohe sa zaskvel Burt Lancaster. Aj táto snímka sa do amerických kín dostala v mierne upravenej podobe, s ktorou sa režisér nikdy nestotožnil.
Rozklad aristokracie je jednou z Viscontiho hlavných tém. K aristokracii sa staval kriticky, sympatizoval s novým, moderným svetom. Patril medzi politicky i sociálne najangažovanejších režisérov toho obdobia, sledoval osudy jednotlivcov aj spoločenských tried. Otvorene prejavoval sympatie ku komunistom, v roku 1944 ho zatkli za protifašistické názory. Salvador Dalí ho posmešne nazýval komunistom, ktorý miloval luxus.
Neskrýval ani sexuálnu orientáciu: na verejnosti sa prezentoval s prominentnými milencami, režisérom Francom Zeffirellim či nemeckým hercom Udom Kierom. Od 60. rokov až do jeho smrti ho sprevádzal rakúsky herec Helmut Berger.
Viscontiho vášňou boli cigarety, denne ich vyfajčil aj 120. Zabili ho. Zomrel na mozgovú príhodu v Ríme v roku 1976.
Autor: Ildikó Pongó
