keho majstra. Cisár Karol V. a syn Filip II., pápež Pavol III., francúzsky kráľ František I. – najväčší muži sveta urobili veľkým aj Tiziana Vecellia (1488 – 1576).
Tizianove diela často vystavujú s dielami Tintoretta, Lorenza Lotta alebo Rubensa. V zbierke Tizianových 60 diel privezených zo 14 krajín vyniká elegantnosť jeho maľby. Divák dobrodružne hľadá stopy učiteľa Giovanna Belliniho alebo ustavičného boja, ktorý viedol so spolužiakom a spolupracovníkom Giorgionem.
Pri súčasnom hodnotení Tizian víťazí ľahko. Hoci mená oboch sa vyslovujú jedným dychom a Tizian musel dokončiť niekoľko obrazov predčasne zosnulého Giorgioneho, ich štýl je nezameniteľný. Giorgione je rýdzo benátsky – maľuje žiarivé telá zahalené do hodvábu, pôžitkársky odpočívajúce v nádhernej krajine.
Príkladom jeho pokojnej maliarskej poézie je Spiaca Venuša. Práve o nej sa predpokladá, že ju domaľoval Tizian, ktorý bol plný neskrotného temperamentu. Dobré zdravie mu dovolilo tvoriť takmer sedemdesiat rokov.
Majstrovsky ovládol techniku olejomaľby. Mal vlastnú špecialitu – pigmenty nanášal tenko krátkymi ťahmi drapľavého štetca a tieňoval belavými tónmi riedeného mlieka. Dokázal namiešať nekonečné množstvo farebných tónov a naplniť obrazy fluidným svetlom. Technika mu priniesla vavríny.
Napriek tomu, že sa v duchu renesancie usiloval vytvoriť ideál krásy, nedokázal ignorovať charakter vpísaný do tváre. Preto sú žiarivé detaily oblečenia často v prudkom rozpore s hrubosťou alebo krutosťou výzoru portrétovaného. Tizian sa aj pri tzv. dvornom portréte nekompromisne držal svojho zmyslu pre psychologickú charakterizáciu.
Filipa II. namaľoval v roku 1550, keď mal nastúpiť na trón po predčasne zostarnutom otcovi Karolovi V. Arogantný výraz tváre je zbavený inteligencie, pyšný postoj naznačuje chorobne povýšené Filipovo vystupovanie, rytiersky pancier zdôrazňuje neduživú postavu a hodvábne biele pančuchy zasa pavúčie nožičky.
Farbou dokázal Tizian pretlmočiť všetko, takmer vyčerpal jej silu. Na tvárach mestských patricijov či senilných predstaviteľov svetskej a cirkevnej moci žiari rovnako intenzívne, ako na tvárach mladých šľachtičien a krásnych bohýň. Ich zmyselné telá sa slastne prevracajú v ľúčoch svetla, farba sa takmer roztápa v okolitej atmosfére. Inokedy jej tóny vyjadrujú intenzívnu drámu, násilnosť alebo naopak voľnosť, v portrétoch je zase neobyčajne realistická, zemitá a triezva.
Tizian sa prepracúval k dokonale svojskému poňatiu maľby, až namiesto štetca pracoval čoraz viac holými rukami. Osem rokov predtým, ako zomrel na čierny mor, postavil sa zoči–voči sebe a vytvoril populárny autoportrét plný farebných škvŕn a azda aj odtlačkov vlastných prstov.
Autor: MILADA ČECHOVÁ, Paríž
