Nakrútil portrét o starej žene, za ktorou sa začali hrnúť davy. Celé Mexiko ju nosilo na tričku.
Film Mária Sabína zostal dodnes skvelým svedectvom, hoci ho Echevarría nakrútil už pred tridsiatimi rokmi. Rozprával o ňom aj pre SME.
Keď ste film o Márii Sabíne nakrúcali, vy ste huby nejedli, účinky ste videli na iných. Viselo vo vzduchu, že sa niečo deje?
„Cítil som to. Najmä som konečne uvidel techniku rituálu. Videl som, že je to mentálny i fyzický zážitok. Mária Sabína pacientom masírovala ruku, rozprávala sa s nimi o snoch, zisťovala, prečo sú chorí. Žiaľ, ešte nevymysleli takú kameru, ktorá by zaznamenala to najdôležitejšie - čo sa deje v ich vnútri.“
Necítili ste sa ako votrelec?
„Bolo to naozaj delikátne. Sú to nočné rituály, je pri nich tma. Ja som nakrúcal na tridsaťpäťku a musel som si zapáliť svetlá. Pacientov to mohlo vyprovokovať, zázrakom sa však nič nestalo.“
Niektorým Indiánom prekážalo, že Mária Sabína prezradila tajomstvo cudzincom. Pripúšťala si to?
„Cítila to podobne a trápilo ju to. Netušila, že pre jeden článok v časopise sa stane zo dňa na deň takou slávnou. Vždy žila izolovaná v horách, a zrazu za ňou chodili davy, najmä Američania. S hubami sa začal obrovský obchod. Každý ich predával, hoci o ich účinkoch nevedel nič.“
Aj domáci?
„Aj. Výhodou bolo, že aspoň zarobili a mohli uživiť rodinu. Skôr ich šokovalo to, ako sa tí Američania správajú. Žili vo voľných vzťahoch, nahí sa kúpali v rieke. No, hippies. A Mexičania s nimi museli žiť.“
Vo vašom filme vidno, ako Mária Sabína vykonávala tradičné rituály v miestnosti vyzdobenej kresťanským krížom. Ide to dokopy?
„Ide. Staré mexické tradície a kresťanstvo celkom do seba zapadli. Indiánom bola blízka najmä myšlienka obety, ukrižovanie Krista pochopili perfektne. Vždy pri rituáloch odovzdávali obetu, nielen zvieratá, aj ľudí zvykli obetovať. Verili, že si tak vykúpia lepší svet. Dnes sú skoro všetci Indiáni veľkí kresťania.“
Po Márii Sabíne ste nakrútili film o liečiteľovi Niňovi Fidenciovi. Čím vás priťahoval?
„Najmä na severe Mexika bol pre mladých guru. Ľudia, ktorých vyliečil, pri ňom zostali. Radšej by sa dali zabiť, ako by mali od neho odísť. Pocítili v sebe ducha a verili, že ho môžu preniesť na ostatných. Zaujímavé je, že to hnutie malo najväčšiu silu počas mexickej občianskej vojny, teda v rokoch 1926 a 1927.“
Máte dnes otázky okolo rôznych liečivých síl vyriešené?
„Mne je jedno, či je to pravda, alebo nie. Pre mňa je dôležitá osobnosť. Niňo, to bol klaun, transvestita, skoro blázon. Nebál sa liečiť nádor kúskami skla. Veľa ľudí možno vyliečil, veľa možno zabil. Mne sa však zdá fantastické, čo dokázal so svojou charizmou. To, čo sa dialo okolo neho, pripomínalo psychologickú drámu. Vo svojom filme som použil archívne zábery, ktoré som našiel v mexickej cinematéke. Ešteže ma napadlo ich skopírovať! Neskôr cinematéka vyhorela.“
Ešte sa k tejto téme vrátite?
„Moje skúsenosti s rituálmi a šamanmi vyvrcholili v hranom filme Cabeza de vaca (Kravská hlava). Nechcem, aby ľudia hovorili, á, Nicolás, to je ten, čo nakrúca Indiánov! Teraz zbieram svedectvá z mexickej občianskej vojny medzi vládou a cirkvou. Kedysi som ľudí tak rád nepočúval a nerozprával sa s nimi, dnes ma to napĺňa. Musím sa ponáhľať, svedkovia odchádzajú.“
