„To je za mamu...“

„Ale veď je to už dva roky... a páska sa nosí za rodičov rok...“ konštatuje lakonicky.

„No a?“ kontrujem...

Keď som prišiel domov, vzal som do rúk nožničky a chcel som dať pásku dole. No potom som sa zháčil. Prečo vlastne? Kde je napísané, kto povedal, kto určil, ako dlho má človek nosiť tento symbol, ako dlho má dávať svetu najavo, že prišiel o niekoho drahého... Je to naozaj len znamenie okoliu? Alebo je to vlastná pripomienka straty niekoho veľmi blízkeho a milovaného...

Kedysi, ešte na základnej škole, nosila spolužiačka podobnú stužku tiež viac ako dva roky. A my sme si potajomky šuškali: „Nosí to preto, aby bola zaujímavá, aby ju niekto ľutoval, aj učiteľov tým oblbuje, aby sa jej všeličo prepieklo...“ Zomrela jej mama. Nechápali sme, netušili, aké to je, čo prežíva. Naše mamy boli mladé, veselé, plné života...

Obdobie mojich narodenín pre mňa navždy zostane obdobím, keď odišla MAMA, človek môjmu srdcu najmilší a najdrahší. Hovorí sa, že niet nič horšie, ako keď rodičia prežijú svoje dieťa. Nuž, neviem a nemôžem posúdiť, ale kladiem si otázku, čo je horšie, než strata človeka, ktorý vás nadovšetko miluje od A po Z, ktorý vám obetuje celý vlastný život a potom odíde tak rýchlo a nečakane, že mu nestihnete ani za všetko poďakovať a povedať: „Mami, milujem ťa.“

Nuž stalo sa to a mne je veľmi ľúto, že som to nehovoril mame častejšie. O to viac si to hovorím teraz a verím, že ma počuje. A určite sa často pousmeje nad tým, ako sa snažíme počínať si bez nej.

Pár mesiacov po pohrebe niekto zazvonil. Otvorím dvere a na prahu suseda. Poznáte to, taká tá síce milá a priateľská, ale zavše strašne zvedavá, ktorá vás popoludní prekvapí na schodoch otázkou: „A kde tak po nociach, keď si sa vracal ráno o 3. h...“

Stojím oproti nej, namiesto pozdravu len nazrie ponad moje plece: „Kukám... máte celkom poriadok. Aj si varíte?“ položila skôr rečnícku otázku, hrnúc sa do predsiene. „Ani nie, živíme sa vifonkami a raz do týždňa chodia smetiari na 5. poschodie priamo k nám,“ odpovedám podráždene. Moju odpoveď zrejme celkom nepochopila: „Šak keď bude treba, ja vám sem–tam navarím.“ Dosť ma to vtedy rozladilo.

Človek si časom začína uvedomovať, čo takáto strata naozaj predstavuje... Napríklad desiatky denných maličkostí, ktoré zastávala MAMA a ktoré ste buď ani nevnímali, alebo pokladali za samozrejmé. Možno to znie ako banalita, ale viete si predstaviť, koľko trápenia a sĺz môže spôsobiť také obyčajné vianočné pečenie? To prvé bez mamy bolo presne také.

Na kredenci množstvo surovín na vianočné dobroty podľa maminých pred rokmi ručne napísaných lístočkov a jeden veľký otáznik: „Čo s tým...“

Koľko prášku dať do práčky... aviváž sa leje sem či sem...?

Biela košeľa a žehlička v ruke: „Bóóže, ako mám vyžehliť rukávy...“

Čím vyleštiť nábytok alebo vyumývať chladničku, aby nezapáchala...

Nevieš, ako je po latinsky žila? Mama mala krížovkársky slovník v malíčku...

Čo robila s tými kvetmi, že vydržali vo váze aj 2 týždne...

Drobnosti, maličkosti, banalitky... zlomok toho, čo robí mamu mamou a domov domovom.

Mami, neboj... za tie dva roky sme sa čo – to naučili a zvládame to celkom dobre, nemusíš sa o nás báť. Sviečková síce nikdy nie je taká, ako tá tvoja, aj džem je skôr med, ale jesť sa to dá :-)

Čierna stužka jatrí rany... vraj. Ja myslím, že nejatrí. Smútok a clivota tu bude ešte dlho, predlho... so stužkou i bez nej. Mne však skôr pripomína všetko krásne, čo bolo a za čo som vďačný.

Autor: VIKTOR HOLMAN