ruku a netušil, či ma tam ráno ešte nájde.
Ostal celkom pokojný aj vtedy, keď som denne chodievala medzi bláznov. Aj vtedy, keď som sa vracala domov urevaná alebo nalomená. Zatriaslo ním, keď ma našiel vracať nad záchodom alebo vtedy, keď vedel, že som to znova spravila. Neodohnal ma, vždy vedel podržať, aj keď si doteraz myslí, že on nie je ten typ, čo to dokáže.
Zasmial sa, keď som ho chcela odohnať ja. Prišiel vtedy za mnou na psychiatriu a cestou vraj stretol kamošky, čo sa pýtali na jeho frajerku. Myslela som, že by sa mal za mňa hanbiť. Za šibnutú.
Bol nervózny zo stretnutia s mojím otcom, ale zvládol ho na jednotku. Otec ho presviedčal, že som psychicky chorá a že tak, ako som sa dnes zaľúbila doňho, sa môžem zajtra do iného. Neuveril... Mal trpezlivosť, keď navaril za hrniec voľačoho a jedol to voľačo celý týždeň sám.
Nechal ma, nech sa prejdem po obchode a nech si vyberiem čokoľvek, na čo mám chuť. Hlavne, nech si len niečo vyberiem. Nemala som žiadne chute. Nemal žiadne výčitky.
Nezložil sa, že má vedľa seba trosku. Reči mu boli ukradnuté, ľudia mu boli ukradnutí, ja som mu nebola... Nepohol ani brvou, keď som ho priviedla k nám domov a naši si naňho pridlho zvykali. Lebo 5 rokov poznali iného, čo k nám chodieval...
Veľa ľudí ho obdivovalo. Veľa dievčat ho obdivovalo za to, čo dokázal. Ja za to, že je tak strašne krásne normálny. A že pri mne stál celkom blizučko. A že ma držal za ruku, nech nespadnem. A že mi fúkal odreté kolená. A že to robil tak dlho...
Iný by to možno nevydržal... Až doteraz :–)
P. S.: Zabije ma, že o ňom píšem...
Autor: GABINA WEISSOVÁ
