i všimol, že niečo svietiace sa mihlo okolo okna a ja som odtrhol zrak od obrazovky, mysliac si, že je to novoročný ohňostroj. Mihlo sa to ešte raz. A znova. A opäť. Babka stíšila televízor a započúvala sa do ticha prerušovaného ostrými nepravidelnými zvukmi. A dodnes si pamätám tie prekvapené tváre, keď mama s babkou spoznali, čo ten zvuk znamená. Streľbu. Bolesť. Strach. Vojnu.
V tom humbugu, ako sme sa sklonili na zem a plazili sa popod stôl do chodby, ktorá nemala žiadne okná, zostal blikať televízor v agonických intervaloch ešte celé dve hodiny. Nikto sa neodvážil ísť ho vypnúť. Prestal svietiť, až keď nám do obývačky cez okno dopadol granát a odtrhol celú prednú stenu bytu. A potom bolo počuť iba mamin plač a jej nepravidelný ťažký dych v chladnom prúde vetra, ktorý sa do chodby vlieval cez neexistujúci múr obývačky.
Z toho večera si nepamätám už veľa. Len malé, bezvýznamné útržky. Môjho malého bieleho plyšáka bez jedného očka, ku ktorému som sa celú noc túlil. Deku, ktorej vzor mi zostal vypálený v mysli a náhodne sa mi vynára v snoch. Drsný drapľavý koberec, na ktorom sme tŕpnuc sedeli opretí o mrazivú stenu. Biele vchodové dvere s medeným kukátkom, na ktoré mama so strachom pozerala. Mamine hebké ruky, ktoré ma objímali celý čas, ako som nechápal, čo sa deje.
Neviem ako, ale ráno po nás prišiel otec na starom oranžovom moskviči. Sarajevo bolo obkľúčené. Zo sarajevskej kotliny sa dalo prejsť len cez tri priesmyky. Všetky obsadené a kontrolované Srbmi. Zázračne sa nám podarilo prejsť na aute okolo hliadok a doviezť sa do nášho domu 12 kilometrov od Sarajeva v Semizovci.
Na vlastné oči som vtedy ešte stihol zahliadnuť, ako podrezali suseda. Ako nejakú sliepku, ako najnepotrebnejší kus dobytka. Bezvládne sa zvalil na zem, niekoľkokrát ním mykol kŕč a bolo. Dokonale si pamätám jeho prestrašenú tvár. A pamätám si aj tvár toho vojaka. Mama a otec ešte dodnes o tomto mojom zážitku nevedia.
Tri dni sme cestovali vedľajšími a poľnými cestičkami vyhýbajúc sa hlavným ťahom obsadeným Srbmi. Snažili sme sa dostať ďaleko, čím ďalej od vojny, čím ďalej od výbuchov a streľby, čistiek, čo najďalej od miesta, ktoré sme kedysi nazývali domov.
A nakoniec sme sa dostali z Bosny von, šťastnou hrou osudu sme, ako posledná skupina áut, ktoré ešte púšťali, prešli cez strážené hranice. Do Chorvátska, kde mal otec štatút dezertéra a ostatok rodiny bol považovaný za utečencov, kde sme žili len z finančnej pomoci 150 mariek mesačne od rodiny z Nemecka; jedla, diek a oblečenia z Červeného kríža a pomoci dobrosrdečných neznámych.
Do Vojvodiny, kde sme mali slovenskú rodinu a žili sme prakticky len z toho, čo nám bolo darované. Do Slovinska, kde sme prespali tri dni, aby sme pokračovali ďalej. A aj inde, aby sme nakoniec iba s pomocou nesmierne dobrosrdečnej maďarskej colníčky skončili na Slovensku. S 200 markami v otcovom vrecku, neistou budúcnosťou, strachom o deti a bolesťou zo straty celého predchádzajúceho života.
Pokračovanie na brenntag.blog.sme.sk/c/18369/ .
Autor: OSKAR BRENNTAG
