• Wolfgang Amadeus Mozart: Čarovná flauta • Hudobné naštudovanie: Miloslav Oswaldj´ Zbormajster: Šimon Marinčák • Choreografia: Maxim Sklyar • Scéna: Milan Ferenčík • Kostýmy: Miriam Struhárová • Réžia: Andrea Hlinková • Premiéra: 27. októbra
Opera košického Štátneho divadla mala na slovenskej opernej mape dlhší čas neradostnú pozíciu. V súčasnosti jej sínusoida konečne opäť stúpa. Po rokoch hladu, keď vykazovala jedinú premiéru, pribudnú túto sezónu do repertoáru tri nové inscenácie. Prvou z nich, Čarovnou flautou, sa divadlo pripojilo k oslavám Mozartovho roku a zároveň dalo príležitosť mladej režisérke Andree Hlinkovej.
Malý risk priniesol cenný zisk. Režisérka s asistentskými skúsenosťami na zahraničných scénach, no doma takmer neznáma, dokázala skĺbiť klasiku so súčasným výtvarným cítením. Vytvorila inscenáciu, ktorá síce v kostýmoch ani vo výklade nepotláča rozprávkovo-symbolické momenty diela, ale prezentuje ich v štylizovanej, vzdušnej, vizuálne atraktívnej a modernej podobe.
Čistá scéna s pôdorysom zemegule bohato využíva točňu, ktorá popri dynamizujúcej funkcii umožňuje rýchle premeny, hoci má isté manko v diskrétnosti hereckých nástupov.
Dôležitým scénotvorným momentom je projekcia, premietaná na zadnú kruhovú plochu. Technicky dobre zvládnuté zábery farebne dokresľujú atmosféru, vkusne a zrozumiteľne symbolizujú skúšky, ktorými musí prejsť Tamino (voda, oheň), evokujú pýchu a zlobu Kráľovnej noci. Inokedy ich gýčovitosť budí podozrenie, že režisérka má na isté veci iný názor než skladateľ. V každom prípade je tu projekcia využitá účelne a väčšinou vkusne.
Okrem inscenačného tímu si divadlo prizvalo aj hosťujúceho dirigenta Miloslava Oswalda. Táto akvizícia však (aj vzhľadom na dobrú úroveň domácich dirigentov) neznamená pre orchester výraznejší prínos. Oswaldovo hudobné naštudovanie je uspokojivé, s rezervou v súdržnosti ansámblov. Veľmi milo prekvapili mladí sólisti, z ktorých ani jeden neklesol pod akceptovateľnú úroveň. Vysoko ju prekročili najmä traja protagonisti: Kráľovná noci Martiny Masarykovej, s koloratúrami blížiacimi sa k dokonalosti, domáci basbarytonista Marián Lukáč ako krásne štýlový, technicky bezproblémový a výrazovo prirodzený Papageno, a len dvadsaťtriročný ostravský basista Jan Martiník, ktorého Sarastro bol ukážkou vokálnej kultúry a hudobnej inteligencie. Prísľubom je aj krištáľovo čistý soprán Anety Mihályovej.
Azda k Troškovej rozprávkovej Rusalke, na ktorú prichádzajú celé rodiny, pribudol v Čarovnej flaute ďalší titul, ktorý vráti košickej opere život. Zdá sa, že s nástupom nového šéfa Petra Dvorského sa vyslobodzuje z periférie záujmu a Košičania na ňu začínajú byť znova hrdí.
Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ (Autorka je operná publicistka)
