Je pravda, že práve modernej slovenskej grafike a zvlášť jej tzv. fantazijnej družine bola v socialistickom Československu pridelená rola rodinného striebra, alebo lepšie povedané vzácneho porcelánového servisu, ktorým sa patrí predviesť pred každou lepšou návštevou.
Vďaka podpore kultúrnych inštitúcií, neprehliadnuteľného záujmu publika a fajnšmekrov rôzneho druhu sa vytvoril o grafike mýtus takmer nedotknuteľnej národnej legendy. Nečudo potom, že porevolučné kritiky útočiace na jej zvláštny status vyvolali vášnivé reakcie z radov jej zástancov.
Dnes, pätnásť rokov od vypuknutia sporov, sa ukazuje, že vlastníkom pravdy bol tak trocha každý. Je faktom, že prvenstvo na európskej svetovej scéne v tejto disciplíne patrí viedenskej škole fantaskného realizmu a tá naša sa len krčí v tieni jej slávy. Jednoducho, v stálych expozíciách európskych galérií sa pod týmto heslom slovenské mená nenachádzajú.
Suverénne národný poklad
To nemení nič na tom, že obdiv slovenskej verejnosti ku grafickému majstrovstvu nebol výsledkom kultúrnej politiky socialistického štátu. Je úplne jedno, v kontexte akého zriadenia sa imaginatívna grafika nachádza, zakaždým si svojou suverenitou kresby a technickou bravúrou v polohách jemne surreálneho zobrazenia získava svoje verné publikum.
A ak sa k tomu pripočíta množstvo kníh, ktoré grafici ilustrovali (a až na výnimky vždy profesionálne a podmanivo), nedá sa nečudovať ich postupnému sublimovaniu do podoby „národného pokladu“. Však v ktorej slovenskej domácej knižnici sa nenájde niektoré z vydaní Modrej knihy rozprávok s Brunovského ilustráciami, alebo Guliverove cesty s tými Hložníkovými? Ani cez výstavy v galériách, ani pravidelnými zväzovými prehliadkami výtvarného umenia, ale cez knihu a jej ilustráciu sa na Slovensku dostával umelec do slovenských domácností.
A ako to vyzerá dnes? Tak, že jadro sporu už nikoho nezaujíma, a či jeho zmysel bude čitateľný ďalším generáciám, ukáže až čas. Albín Brunovský je pravdepodobne stále najobľúbenejším slovenským výtvarným umelcom a jediný, kto sa s bremenom popularity fantazijnej grafiky musí nejakým spôsobom vyrovnať, sú slovenskí kunsthistorici. Zatiaľ najčerstvejším príkladom takéhoto porevolučného vyrovnania sa dá stretnúť v Stálej expozícii slovenskej grafiky 20. storočia, len prednedávnom otvorenej v Štátnej galérii v Banskej Bystrici.
Autorka koncepcie výstavy Alena Vrbanová ako dlhoročná kurátorka Bienále slovenskej grafiky patrila medzi tých, čo sa na začiatku 90. rokov pokúsili zmeniť optiku vnímania grafiky a vymaniť ju z vtedy úzkej pasce klasických techník.
Osveta namiesto hry na moc
Grafiku definovali ako umenie tlače s celou škálou možných realizácií, ktoré sa stali vstupnou bránou aj pre umelcov venujúcich sa grafike len ako jednej z možností ich širších autorských programov. Táto navonok kozmetická zmena opäť vyvolala nové vlny nevôle najmä z radov školených grafikov.
Tak, ako sa časom každá revolúcia zmení v overenú normu, tak sa dnes už nikto nediví, že xerox sa vystavuje vedľa litografie. Možno práve táto skúsenosť z vedenia bienále Vrbanovú ako súčasnú kurátorku stálej expozície naviedla vystavať čistú, historickým kontextom nezaťaženú inštaláciu.
Príbeh modernej grafiky je vyrozprávaný kvalitou obrazov, jednotlivých smerov, štýlov a techník. A tak, vedľa seba sa v rôznom tempe striedajú dejom nabité litografie Albína Brunovského a Dušana Kállaya, so strohými čiarami Tamary Klimovej a Miloša Urbáska.
V podstate celá expozícia je vystavaná raz v rýchlejšom, inokedy zase v pomalšom tempe od počiatkov grafického umenia na Slovensku, čiže od 20. rokov minulého storočia po dnešok. Je klasicky strohá, nenásilne elegantná vo výbere výstavných prvkov a primerane dramatická kontrastom červených a bielych stien.
Ľudia z galérií vedia, že stále expozície sú tak trocha hrou na moc, ale v prípade tej bystrickej ide stále o osvetu v tom najspravodlivejšom zmysle slova.
Sikora, R.: Čierna diera - biela diera II. 1978-1979.
FOTO – ŠG BB
Klimo, A.: Predavač pukancov.
FOTO – ŠG BB
Autor: BEÁTA JABLONSKÁ (Autorka je kunsthistorička)
