Ten pán si po cenu osobne prišiel a mladým režisérom a divákom dal poriadnu lekciu z vitality. Najprv síce zrušil niekoľko rozhovorov s novinármi a presunul svoju tlačovú konferenciu o deň neskôr, až sa po meste začalo šíriť, že sa necíti dobre. No on si len potreboval po obede trochu pospať. Podvečer bol úplne fit a po projekcii svojich filmov s divákmi diskutoval vyše hodinu a pol.
V Jihlave sa premietol aj Douro, riečna drina - jeho úplne prvý film. Je z roku 1931, rozpráva o otrockej drine. Keď mal v Portugalsku premiéru, diváci nespokojne dupali. No, veď to aj bol poriadny experiment. „Keď som sa začal zaujímať o film, mohli deti chodiť do kina bez obáv. Nevideli nijaké škaredé veci, násilie, žiadne porno. Zato bola v móde montáž. Strih vlastne vytváral film. Zamiloval som sa do takého umenia a začal som sám experimentovať,“ hovorí.
Kameramana mu robil kamarát fotograf António Mendes, a film samotný strihal u seba doma, na biliardovom stole.
Mladé roky prežil de Oliveira v diktatúre. Bolo ťažké robiť filmy. Kamaráti mu zo zahraničia posielali časopisy, vedel teda o všetkých trendoch, debatách. Po čase sa mu dokumentárny film málil, energiu mal aj na iné. „Túžil som sa stať komikom, vždy keď som prišiel domov z kina, napodobňoval som herecké figúry,“ hovorí. A tak sa stal hercom, a veľmi populárnym. Ani to nebolo dosť, cez vojnu zrežíroval svoj prvý celovečerný film Aniki-bóbó.
Jeho posledný hraný film je úplne čerstvý. Belle toujour (Navždy krásna) sa premietal v septembri na festivale v Benátkach. Má nápadne podobný názov ako Buňuelova klasika Belle de jour (Kráska dňa) a nie je to náhodou. Buňuelov film rozpráva o manželoch - majú sa síce veľmi radi, ale žena k svojmu mužovi v podstate žiadnu fyzickú príťažlivosť necíti. Oliveira sa k obom hrdinom vrátil, sú len o 38 rokov starší.
Neviedlo ho k tomu len večné uvažovanie nad rozdielom medzi priateľstvom a láskou. Chcel vzdať hold Buňuelovi a jeho scenáristovi Jeanovi-Claudovi Carrierovi.
„Buňuel sa v láske niekoľkokrát sklamal, zažil zradnosť ľudskej povahy. Stratil vieru v človeka. A keďže človeka považoval za nedokonalý Boží výtvor, nepotreboval ani Boha. Bol presvedčený, že nad etikou prevládajú inštinkty, preto sa našiel v surrealizme. Z neho samotného sa pritom nikdy nestal perverzný človek, vo svojom súkromí bol vždy veľmi slušný a etický. Preto ma jeho predstava človeka tak veľmi priťahuje,“ hovorí Manoel de Oliveira.
Na konci svojej životopisnej knihy Do posledného dychu Luis Buňuel píše, ako so starobou prichádza smútok. Zostal hluchý, nemohol pracovať. V malom zošítku si postupne zapisoval mená kamarátov, ktorí už odišli. Manoela de Oliveiru straší čosi podobné: „Chýbajú mi priatelia, s ktorými by som sa podelil o spomienky z mladosti. Niet nikoho, koho by som sa spýtal: Pamätáš, čo všetko sme vtedy povystrájali?“
