net Együttes, teda skupiny Príznak, k svojskému rukopisu. Popri pohybe a tanci v ňom výrazne poškuľuje aj po verbalite a netradičných zvukových prejavoch. V Nultom priestore A 4 sa súbor dnes večer predstaví medzinárodne úspešnou a oceňovanou inscenáciou From Scratch.

Prečo ste si pre naše publikum vybrali túto inscenáciu?

„Táto hra položila základy vzniku nášho súboru. Prvýkrát som pracovala s tanečníkmi aj s hercami zároveň, bol to pokus uchopiť istú komplexnosť človeka.“

Sú vaše postupy experimentom, alebo používate overené postupy?

„Základ tém sa rodí vo mne, veľa však rozmýšľame spoločne. Cítim to nejako tak, že ostávame stále deťmi a vytvárame spolu istý vyjadrovací jazyk. V istých momentoch počítame s interakciou diváka, nerada ho však lákam do hry až tak, aby sa cítil nepríjemne, no na druhej strane sa teším, keď sa vďaka tomu ocitneme na jednej vlnovej dĺžke.“

Vychádzate teda z osobných predstáv. Súvisí to s tým, aké ste mali možnosti tanec študovať?

„Študovala som matematiku, tancu som sa venovala v istej škole klasického baletu, kde sa neoficiálne vyučovali aj moderné techniky, ktoré som vstrebávala celou svojou bytosťou. No v tom čase to nevyzeralo, že to bude mať perspektívu.“

Ako sa to potom vyvinulo?

„Veľký zlom v mojom živote nastal, keď k nám prišiel svetoznámy choreograf Rui Ortha. Prihlásila som sa na konkurz s mnohými ďalšími ľuďmi, ktorí sa živili tancom. Keď si vybral aj mňa, uverila som, že tanec nemusí byť iba hobby. To predstavenie sme síce zahrali len dvakrát, no mne toto stretnutie ukázalo cestu.“

Zmenil sa váš život, odkedy máte svoj súbor?

„Dosť podstatne. Dlho som si myslela, že to nechcem, najmä preto, lebo podobné projekty u nás majú smutné osudy - po čase sa skončia, vyčerpajú sa, nestačia financie. Na druhej strane, keď pracujete stále s novými ľuďmi, je to vždy východisko z nuly a otázka, kam sa dá dostať povedzme za tri mesiace. A potom je tu úžasný pocit súdržnosti. V tomto zmysle sa náš súbor nachádza ešte len na začiatku.“

Čo sleduje súčasný tanec?

„Dostať na javisko kvalitnú zmes všetkého možného. Na interpreta sa kladú vysoké nároky. Nestačí, že sa vie pekne zvŕtať, očakáva sa, že bude napríklad aj akrobatom, hercom, spevákom, hudobníkom, a pritom bude aj mimoriadne kreatívny.“

Dá sa stavať na tom, že interpret má vedieť všetko?

„To nie, ale sú cesty, ktorými sa môže pustiť. Nestačí po javisku len túžiť a predstavovať si, aké by bolo dobré ukazovať sa na ňom. Ide o otvorenosť a osobnostný vklad, preto treba ľudí provokovať, vŕtať do nich, aby sa prebúdzali vo vedomí toho, že sú tu, teraz, a prečo urobia to, čo urobia.“

Na javisku pracujete s emóciami. Koľko je v tom vlastne matematiky?

„Z práce s emóciami môže vzniknúť konštrukcia. Treba ich však udržať v spoločnom koryte, čo má svoje miery. V každom kolegovi sa snažím vzbudzovať vedomie, že sme tu všetci pre divadlo. Pravidlá si vytvárame sami a aké základy im dáme, tak budeme fungovať. To, že si rozumieme, asi nie je náhoda.“