Podľa ich predstáv sa duše zomrelých naďalej zúčastňovali na udalostiach svojho rodu, ktorý si ich mal uctievať primeranými obradmi.
Z oravskej doliny pochádzajú údaje, že sa na cintorínoch v noci z 1. na 2. novembra umiestňovali dokonca jedlá a nápoje pre „dušičky“ – ako pozornosť pre ne alebo ako pokrm pre chudobných a tých, čo sa za ne modlili.
Kresťanská tradícia súvisí so sviatkom „dušičiek“, čiže všetkých verných zosnulých, ktorý trochu zatieňuje väčší a starší sviatok Všetkých svätých.
Slávnosť Všetkých svätých zaviedol pápež Bonifác IV. V roku 608 dal z rímskeho Panteonu, čiže Chrámu všetkých bohov, postaveného v roku 25 pred Kristom, vyhádzať pohanské modly.
Zasvätil ho Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom, lebo pamiatka každého z nich sa z praktických príčin len ťažko dala sláviť jednotlivými osobitnými sviatkami.
Pápež Gregor III. v roku 731 nariadil slávenie Všetkých svätých v Ríme každý rok 1. novembra a pápež Gregor IV. ho o sto rokov neskôr rozšíril na celú cirkev.
Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne za svätých vyhlásení, hoci sú v nebi.
Z tohto sviatku sa vyvinula aj spomienka na mŕtvych, ktorá žila v cirkvi od jej vzniku.
Až opát Odilo v benediktínskom kláštore Cluny v roku 998 však nariadil večer 1. novembra vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť veľkú zádušnú omšu.
Tento zvyk sa čoskoro rozšíril po celej západnej cirkvi. Je to sviatok tzv. trpiacej cirkvi, čiže duší, ktoré si odpykávajú tresty v očistci.
Putujúca cirkev ľudí na zemi im môže pomáhať modlitbami a obetami.
Treťou skupinou je oslávená cirkev – všetci svätí.
Na znak nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva sa na cintorínoch zapaľujú sviečky.
