eď znela: „Chcel by som vyhrať v reality šou.“ Zarazila aj Francúza Francoisa Josta, hoci do Jihlavy prišiel viesť workshop práve o reality šou.

Naši susedia teda zbytočne nehovoria: odborník žasne, laik sa diví. Jost so sebou priniesol ukážky viacerých reality šou a verte, nevieme si predstaviť, čo všetko možno vymyslieť. My sa sťažujeme, že hlúpe súťaže vytláčajú dokumenty, ale tešme sa. Mohlo by byť horšie. Vo Francúzku sa už simulovalo vyučovanie v prísnej škole z päťdesiatych rokov, žilo sa aj v praveku spolu s mamutmi.

Na otázku, čo bude s reality šou o pár rokov, Jost odpovedal: „Neviem. Môžu pomaly zaniknú, a možno sa raz vyhlásia za umenie. Zoberte si Spánok, päťhodinový film Andyho Warhola. Aký je vlastne medzi ním a dnešnými reality šou rozdiel?“

Väčší problém má Jost s tým, že producenti zneužívajú slovo dokument. Nazývajú ním programy, ktoré z dokumentárnosti nemajú skoro nič. „U nás dala jedna televízia dokopy dievčenskú skupinu a sledovala, či sa jej podarí preraziť a vydať album. Seriál sa uvádzal ako docu-soap. Dokument je však to, čo zobrazuju realitu - a realita je to, čo existovalo už pred nakrúcaním.“

V Jihlave sa ukázalo, že to s tou realitou naozaj nie je ľahké. V niektorých dokumentoch bola príliš inscenovaná, v iných zas priveľmi zahmlená. Našli sa aj také filmy (napríklad belgická Biela ťava), ktoré by ste nikdy nepochopili, ak by ste si k nemu neprečítali popis. Ak sa autor pokúša experimentovať s obrazom a hľadá hranicu medzi jeho skrytými významami a zrozumiteľnosťou, dá sa to odpustiť.

Už ťažšie sa chápe, prečo sú niektoré filmy také dlhé. Mnohé prekračujú sto minút, hoci ich zásadná téma by sa zmestila do dvadsiatich (ako v prípade českého filmu 103 minút z ukradnutého kufru). Niekedy by stačilo veriť, že aj malá téma môže byť silná. Pri filme sa dá čítať medzi riadkami a nikto nepotrebuje, aby mu niekto polopatisticky ukazoval všemožné súvislosti alebo nanucoval vtipné scény.

Ale návštevníci festivalu si z Jihlavy zapamätajú iné. Ako nepohodlne sedeli na zemi a to, čo sa im v plnom kine páčilo. Pekný bol indický film John a Jane o Bombajčanoch, čo pracujú v americkej spoločnosti. Telefonujú zákazníkom do New Yorku, učia sa ich prízvuk, snažia sa chápať ich hodnoty a nekriticky prijímajú aj predstavu o americkom sne.

Vzácnu pokoru k realite mal Róbert Lakatos, keď nakrúcal film Moszny. Je o rodine Jozsefa Mozsneho, ktorého vysťahovali z domu. Do paneláku sa mu nechcelo, zostal aj so svojimi kravami vonku na sídlisku. Rovnako čisto vyznel aj starší film Mexičana Nicolása Echevarríiu. Jeho María Sabina je portrétom indiánskej ženy, čo liečila halucinogénnymi hubami. Bola taká slávna, že k nej chodili aj zástupy Američanov.

Mimoriadne ľudsky a zábavne zapôsobil poľský film Celý deň spolu. Jeho autori smelo priznali, že sa im nepodarilo nakrútiť to, čo si naplánovali. Prišli do Japonska za pani Otake, zrejme vážnou biznismenkou, ale ona na nich nikdy nemala čas. Vôbec nevedeli, na čom sú, lebo Otake nevedela po anglicky, skrývala sa pred nimi a ťahala ich za nos. Také trápenie a psychickú vyčerpanosť pozná asi každý režisér.

Film sa v správnej chvíli skončil a v stredoeurópskej sekcii zvíťazil.

Najlepší svetový dokumentárny film 2006
Úplne osobný
réžia:Nedžad Begovic, Bosna a Hercegovina

Najlepší stredoeurópsky film
Celý deň spolu
réžia: Marcin Koszalka, Poľsko

Najlepší český dokumentárny film
Nízký let
réžia: Jan Šikl

Cena divákov
Kupředu levá, kupředu pravá
réžia: Linda Jablonská, ČR

Cena za prínos svetovej kinematografii
Manoel de Oliveira, Portugalsko