Jazz je sloboda, komunikácia a energia. Hudobníci pošlú energiu do publika, tí im ju vrátia aj s úrokmi a nastáva kolobeh energie. Preto je jazz najlepší naživo. Na fotografii basgitarista a spevák Richard Bona na vystúpení na tohoročných Bratislavských jazzových dňoch. FOTO - MICHAL BURZA
Práve pred týždňom bol v plnom prúde populárny festival Bratislavské jazzové dni. Nabitá sála PKO opäť skandovala výkonom svetovo preslávených hudobníkov a kapiel. Jazz súkromné rádiá ignorujú, na albumy jazzmanov sa nerobia drahé reklamné kampane, ale svojich poslucháčov si vždy nájde.
Jazz má špeciálne postavenie. Bez neho by totiž nebol ani pop taký, ako ho poznáme dnes. Ním začalo to, čo dnes počujeme hoci na koncerte Jay-Zího alebo na albume Red Hot Chili Peppers, aj keď si to možno neuvedomujeme.
Dobový pop
Jazz je niečo zložité, nepochopiteľné, staromódne, chaotické. Takýto názor zdieľa
dosť ľudí a vôbec nemusia byť mladí, teda "zaštepení" proti hudbe svojich rodičov. Napokon, môže to byť aj čiastočne pravda - isté žánre jazzu môžu byť aj zložité, aj pre mnohých nepochopiteľné, aj staromódne a tiež (aspoň podľa bežných kritérií) chaotické. Na druhej strane - existuje aj džez jednoduchý, pochopiteľný, moderný a prehľadný. "Jazzov" je veľa tak isto ako žánrov vážnej hudby. V každom prípade netreba zabúdať, že jazz - to bola pôvodne zábava, dobová pop music, tak isto, ako kedysi Verdiho opery a dnes Robbie Williams. Takýto bol od dvadsiatych rokov minulého storočia až po koniec 40. rokov. Niektoré jeho prúdy aj naďalej zostali v koryte popu, stačí si pozrieť napríklad súťaž Let's Dance. Na jazz sa pôvodne tancovalo a tancuje sa naň doteraz.
Vzniklo to v New Orleanse
New Orleans bolo na sklonku 19. storočia zaujímavé mesto - prístav zabezpečoval rušný život, voľnejšie poňaté otrokárstvo zasa vznik rasy miešancov - kreolov. Mnoho otrokov a otrokýň dostalo slobodu, čo spôsobilo miešanie génov s bielymi obyvateľmi. Aj jazz samotný vznikol akýmsi zmiešaním hudobných génov. Je to hudba černochov, ktorá vznikla ako mix africkej a európskej kultúry na území USA. Jazz je najdôležitejší kultúrny prínos Ameriky celému svetu.
"Slovo jazz znamenalo najprv sex, potom tanec a až nakoniec hudbu," hovorí spisovateľ Francis Scott Fitzgerald, ktorého nazývajú básnikom jazzového veku - 20. a 30. roky sa zvyknú nazývať "jazzový vek". Je príznačné, že celé obdobie je definované čisto hudobným pojmom. Samotný výraz jazz vraj znamenal slangový výraz pre sex.
Jazz je dieťaťom bordelov
Sex je vôbec dosť výrazný motív v príbehu jazzu. Jeho semienko zasadil v roku 1987 neworleánsky starosta Sidney Story, ktorý vydal nariadenie, že prostitútky nemôžu pracovať v počestných štvrtiach. Ani netušil, čo spôsobil. Inicioval totiž vznik štvrte nevestincov, ktorú začali volať po svojom stvoriteľovi - Storyville. Bolo tu veselo, hudobníkov platili dobre a postupne začal v kapelách vznikať nový zvuk, kombinujúci prírodné neškolené talenty, vychované na afrických tradíciách a prejav akademicky vzdelaných kreolov. Pridali sa aj bieli hudobníci. Jazz postupne kvasil a v 20. rokoch 20. storočia "vystrelil zátku" ako sekt. Zrazu bol na svete a stal sa symbolom doby, tak, ako rock a hippies v 60. rokoch.
Jedným z jeho prejavov bola ženská emancipácia. Tance sa stali vyzývavými, sukne sa skrátili, ženy vyšli z kuchyne do spoločnosti. Keby vedeli rozprávať zadné sedadlá áut, požičaných od rodičov, tí by boli dosť smutní. To, samozrejme, hovoríme o USA, kde sa automobily vždy využívali na sex častejšie ako u nás. Poslovia novej hudby prišli aj do Európy, kde jazz oslovil hlavne ľavicových intelektuálov. Ak chcú známi americkí jazzmani zažiť skutočnú slávu, dodnes idú na starý kontinent, alebo do Japonska, z ktorého sa stala veľmoc jazzových fanúšikov.
Jazz sa vydal na púť a ovplyvnil celú pop music. Aj rock and roll vznikol v 50. rokoch ako opozícia voči komerčnému jazzu.
Čo je jazz?
Od 20. rokov sme zaznamenali množstvo vĺn, od starého tanečného jazzu cez veľké orchestre 40. rokov a progresívne smery, ktoré koncom štvrtej dekády z jazzmanov definitívne spravili regulérnych umelcov. V 70. začali hudobníci hrať na elektrických nástrojoch, prišla aj vlna nového konzervativizmu. Dnes má jazz množstvo tvárí, ako sa z nich vysomáriť?
"Jazz je sloboda, demokracia, komunikácia, tvorivosť, improvizácia a ešte oveľa viac. Sú to emócie a myšlienky zadelené v čase špecifickým spôsobom. A ešte oveľa viac," hovorí gitarista, skladateľ a aranžér Matúš Jakabčic. "Jazz sa vyjadruje svojím jazykom, pre ktorý asi najdôležitejšími prvkami sú rytmus, špecifický spôsob artikulácie a frázovanie. Tieto tri prvky podľa mňa vytvárajú štýl. Tóny môžu byť približne rovnaké aj v iných žánroch, ale to, čo z nich robí jazz, sú práve tieto prvky. A zrejme spôsobujú to, že v jazze sa asi najviac spomedzi všetkých hudobných žánrov prejavuje akási kombinácia pokoja a dynamiky, uvoľnenosti a napätia, harmónie, dravej energie a ležérnosti, keď oba tieto protipóly sú prítomné neustále, v každom okamihu súčasne. Je to pohyb a pokoj zároveň."
Pre mnohých je tuzemským jazzovým symbolom spevák Peter Lipa. "Vážim si to, ale, pravdupovediac, byť symbolom jazzu je veľmi zaväzujúce," hovorí. "Viem, že pre to, aby som bol nejaký symbol, nerobím dosť. Sú tu ľudia, ktorí sú oveľa ďalej ako ja. Ja jazz milujem, vychádzam z neho, ale aká je miera jazzu v tom, čo robím, už musia posúdiť iní. Čo je jazz podľa Petra Lipu? "Sloboda prejavu, pohybu, vyjadrenia, improvizácie. Ale aj odvaha ísť do dobrodružstva. U ľudí, ktorí sa jazzom živia, ide nielen o hudbu, ale aj filozofiu, názor na svet."
Bubeníka Marcela Buntaja totálna sloboda, paradoxne, obmedzuje. "Jazzom som začínal, hral som ho od sedemnástich, osemnástich rokov. Učili sme sa improvizovanej hudbe, čo som potom zúročil v triu s Andrejom Šebanom a Oskarom Rózsom. Že to nebol jazz? Ja neviem, čo je jazz. Hrávali sme aj na jazzových festivaloch. Pre mňa je jazz práve tá improvizácia a voľnosť. Ale nie som si istý, či je dobré, keď sa cesta hľadá priamo pred ľuďmi ako sme to vtedy robili my - že sme improvizovali celý koncert, vôbec sme nevedeli, čo budeme hrať. Ja to beriem tak, že prvky improvizácie sú dôležité, ale na nej celkový zážitok nestojí. Inak povedané - keď idem hrať, musí nám byť jasná téma ,debaty' s publikom a v rámci nej už sa dá improvizovať a nie, že nevieme, o čom sa ideme rozprávať alebo každý hovoríme o niečom inom. Mám už radšej istotu - ľudia vedia na čo idú a ja sa podľa toho môžem zariadiť."
Ako špongia
Špongia vie všeličo nasať a pritom nestratí tvar. Taký je aj jazz. Jeho organickou súčasťou sa stala brazílska a kubánska hudba, rock, soul, funk a aj folklór. V dnešnej dobe sú veľmi obľúbené aj mixy jazzu a etnickej hudby, hovorí sa tomu world jazz. Tento žáner zaujíma aj publicistu Vladimíra Potančoka. "Ako študent etnológie, ktorý trochu pričuchol aj k folkloristike, vnímam tieto trendy pozitívne. Keďže aj prvé vlny jazzu boli svojho času ľudovou hudbou, ktorá sa šírila zdola, tak je to logický smer. Takéto kombinácie však môžu byť veľmi dobré aj menej vydarené. Folklór, podobne ako jazz, má totiž veľa žánrov a vrstiev, takže sa nedá miešať všetko so všetkým."
Druhou, oveľa radikálnejšou cestou, ktorá jazzu zabezpečuje, že sa nestane muzeálnym exponátom, sú kombinácie s elektronickou tanečnou hudbou. Nazýva sa to nu jazz a koncom minulého storočia hovorili týmto prúdom aj acid jazz. Nie je to nič nové, čert vyletel z elektriny už v 70. rokoch, keď vznikli mnohé elektrifikované kapely. Tento tzv. jazz rock či fusion zabezpečil jazzu prísun mladého publika a tí premýšľavejší si takto našli cestu aj k staršiemu jazzu. To je zrejme aj najväčší osoh takýchto smerov "na pomedzí."
Tanečný aspekt si všíma aj Vladimír Potančok a ponúka svojskú definíciu: "Jazz je zábavná tanečná hudba afroamerickeho pôvodu, ktorá núti človeka, keď už nie tancovať, tak aspoň dupkať nohou alebo kyvkať hlavou do rytmu." Jazzoví konzervatívci, ktorí si prísne definujú pokiaľ je jazz a odkiaľ už jazz nemôže byť, trochu pripomínajú niektorých jazykovedcov, ktorí by jazyk najradšej uzavreli do hermeticky uzavretej škatule a položili do police nejakého ústavu.
Jazz u nás
Vladimír Potančok nie je len publicista a bývalý folklorista, ale pracuje aj v známej bratislavskej CD predajni. Preto dobre pozná tých, ktorí si jazz kupujú. "Jazz má stály, ale nie veľmi početný okruh poslucháčov, ktorí si kupujú CD svojich obľúbencov a z času na čas sa nechajú namotať aj na niečo nové," hovorí. "Predávajú sa hlavne súčasné tituly, ktoré oslovujú aj širšie spektrum poslucháčov, nielen ortodoxných jazzových fanúšikov. Tí väčšinou všetko ofrflú a nič nekúpia - s výnimkou overených nahrávok klasikov."
Jazz je predovšetkým živá hudba, nevhodná na štadióny a do veľkých sál. Jej živnou pôdou sú kluby, kde môže rásť a vyvíjať sa. A tu je práve problém. Funkčné kluby, kde sa hrá jazz, sú skôr výnimkou a výsledkom obdivuhodnej snahy ich majiteľov.
Úplne samostatná kapitola je vzťah štátnych inštitúcií k jazzu. Tu je totiž jazz v akejsi schizofrenickej situácii. Nikto nepochybuje, že jazz je hudba umelecky vysoko hodnotná a že jej fanúšikovia nie sú veľmi početní, takže trh je malý. Jazzoví muzikanti však môžu len závidieť svojím kolegom - hudobníkom z oblasti vážnej hudby alebo hercom, ktorí majú platy, filharmónie, divadlá, šatne a erárne nástroje. Hrať za tisíc korún za večer (čo je priemerný honorár v klube za asi tri hodiny hrania), to vydrží len naozajstný fanatik.
Na túto situáciu sa snaží dlhodobo poukázať Matúš Jakabčic. "Jazzu na Slovensku sa bohužiaľ nedostáva absolútne žiadnej systematickej podpory zo strany štátu, tak ako je to v prípade takzvanej oficiálnej kultúry a takzvaných erbových kultúrnych inštitúcií. Posledné dva roky sa zásluhou Hudobného Centra síce podarilo uskutočniť niekoľko kvalitných reprezentatívnych jazzových podujatí doma i v zahraničí, ale nejde o žiaden systém, sú to jednorazové granty na jeden rok. Našťastie sa začína objavovať podpora jazzu zo strany súkromného sektoru."
o o o
Slovenskí hudobníci to spravidla napriek všetkému nevzdávajú a neodchádzajú hrať do zahraničných muzikálov a na lode, križujúce Karibik. V niektorých vrstvách už jazz získal príchuť niečoho výlučného a trendového, čo sa "patrí". Ako však hovorí Peter Lipa, snobi sú pre jazz veľmi užitoční, lebo z mnohých sa časom stanú úprimní fanúšikovia.
Príklady zo sveta - veľmi známi umelci, ako Diana Krall, Jamie Cullum či Bobby McFerrin - dokazujú, že jazz vôbec nemusí byť strašiak, ale veľmi osviežujúca alternatíva prostoduchého popu. A navyše nám môže dať čosi, na čo komerčný stredný prúd nestačí. Čistú krásu, bez ktorej by bol náš život úplne prázdny.
