Každú nedeľu večer sledujem v televízii tanečnú šou Let's dance a musím sa priznať, že som si vďaka nej trochu poopravil predstavu o slovenských mužoch. Vidím, že dokážu byť galantní, nie sú neokrôchaní, majú dobré maniere. Mrzí ma, že to hovorím, ale mnohí slovenskí muži na cudzincov nepôsobia práve ako gentlemani.
Podobný program kedysi vysielala aj televízia v Japonsku. V ňom však páry vytvárali komici a ľudia známi z televíznej obrazovky. Pokúšali sa preniknúť do oficiálnej súťaže v spoločenských tancoch. Bol to veľmi obľúbený program, kde išlo hlavne o zábavu. Mne sa viac páči slovenské Let's dance, pretože v ňom vidíme elegantné, naskúšané choreografie. A práve som sa dozvedel, že tento rok vysielala tento istý formát aj japonská televízia.
Spoločenské tance zaznamenali v Japonsku vlnu obrovského úspechu a popularity viackrát. Teraz už majú v oblasti zábavy svoje pevné miesto, spoločenský tanec sa stal dokonca jednou zo zručností, ktoré chcú Japonci nadobudnúť ako samozrejmosť.
V roku 2004 vznikol v Amerike film Shall we dance? (Nezatancujeme si?). Ženatého muža v stredných rokoch so záväzkami (Richard Gere) zaujala učiteľka tanca (Jennifer Lopez), ktorú zazrel najprv cez okno vlaku a potom začal chodiť na hodiny tanca. Napokon bol tancom fascinovaný a jeho život sa stal vzrušujúcim. Pokiaľ ide o film, v skutočnosti je to nová verzia rovnomenného japonského filmu z roku 1996. Po jeho uvedení v kinách sa počet fanúšikov spoločenského tanca v Japonsku ešte zvýšil, ale boom spoločenských tancov má svoj pôvod vlastne v spoločenstve žien z domácností v zrelom veku.
Každé japonské mestečko má kultúrne centrum, ktoré organizuje rozličné kurzy pre ženy - aranžovanie kvetov, varenie, kurzy karaoke, a aj spoločenské tance. Pre ženy z domácností je to únik zo stereotypu. Je to príležitosť byť v spoločnosti, pekne sa obliecť, byť chvíľu elegantná. Hodiny tanca však s nevôľou prijímajú manželia. Väčšina mužov v zrelom veku nesúhlasí s tým, aby žena chodila na hodiny spoločenského tanca. Niektorí muži považujú za neakceptovateľné, aby žena tancovala v objatí s iným mužom. Aj môj otec reagoval rovnako, keď sa do kurzu tanca prihlásila moja mama. Veľakrát mu vysvetľovala, aké je tancovanie zábavné a nahovárala ho, aby sa pridal.
Na Slovensku majú ženy a muži k sebe oveľa bližšie. Svedčí o tom aj veľa zvykov - objímanie sa, bozkávanie, a máte aj ľudové tance v pároch. To všetko sa môže diať medzi mužom a ženou, aj keď sú iba priatelia, nie manželia. Ale v Japonsku takéto zvyky telesného kontaktu nemáme. Pri stretnutí si ani len ruku nepodávame. Chápem teda negatívny postoj starších mužov k spoločenskému tancu.
Ženy boli v tejto disciplíne v Japonsku vždy popredu a absolventky kurzu sa neraz sťažovali, že niet partnerov, ktorí by ich v tanci viedli. Mal som v práci kolegyňu, ktorá to s Japoncami úplne vzdala a vždy si našla do tanca cudzinca. Pre tanec sa nadchla natoľko, že odišla na Kubu a užívala si tam tancovanie s miestnymi tanečníkmi. Nakoniec sa však čosi pohlo aj v japonských mužoch a čoraz viac sa ich hlásilo do tanečných škôl, aby sa vyrovnali ženám. To bolo pred siedmimi rokmi, aktuálny stav a tanečné nálady Japonska teraz nepoznám. Ale som presvedčený, že moderní tanečníci už aj tam tancujú bez zábran a zošnurovanosti.
Masahiko
