Cesta do Dolného Rakúska za EDUARDOM HABSBURGOM-LOTHRINGENOM pôsobí trocha ako z rozprávky. Hoci autom to netrvá z Bratislavy ani dve hodiny, priamy potomok rodu Habsburgovcov akoby býval za siedmimi horami a za siedmimi dolami. Navigačný plán zahŕňal dedinky, o ktorých som nikdy nepočul, no keď som dorazil na miesto, neuvidel som zámok, ale moderný priestranný dom, ukážku súčasnej špičkovej architektúry. Samotu uprostred miernych kopcov oživoval džavot piatich detí, manželkine pokyny a štekot psa. Tento netradičný šľachtic však ľudí prekvapuje ešte aj mnohým iným.

Kde ste sa narodili a kto boli vaši rodičia?

"Narodil som sa v Nemecku. Môj otec patril do maďarskej vetvy rodu Habsburgovcov a po komunistickom puči sa stal politickým utečencom. Žil istý čas vo Švajčiarsku, potom v Portugalsku, nakoniec v Nemecku. Som v paradoxnej situácii, pretože som jedným z mála Habsburgovcov, ktorí majú nemecké štátne občianstvo."

Ako Nemci Habsburgovcov vnímajú?

"Úplne inak ako Rakúšania. Nemci vedia, že to bol významný rod európskych panovníkov, ale podrobnosti už bežne nepoznajú. Som veľmi rád, že som sa do Rakúska presťahoval až po tridsiatke. Už tu nevládne taká posadnutosť šľachticmi ako pred dvadsiatimi rokmi, ale stále platí, že len čo sa predstavím, väčšinou sa so mnou nik nedokáže rozprávať normálne. Človek je okamžite chtiac-nechtiac stredobodom pozornosti. Je to aj riziko. Ľudia každé moje slovo vnímajú pozornejšie."

Určite to má aj politické dôvody. V Rakúsku je na rozdiel od Nemecka používanie šľachtických titulov ústavou zakázané.

"Presne tak. Rakúšania sú v tomto smere opatrní a niekedy trocha podozrievaví. Pre mňa osobne je však podstatné duchovné dedičstvo môjho rodu. Je to vzácna príležitosť, čítať o svojej rodine toľké staré aj nové knihy, prezerať si maľby a fotografie. Mám veľmi milých príbuzných, sme určite oveľa normálnejší, obyčajnejší ľudia, než ako si nás verejnosť predstavuje. Dôraz sa u nás tradične kladie na vzdelanie. Nijakí príliš úspešní podnikatelia alebo namyslení vojenskí generáli, žiadne vraždy, hlavne veľmi veľa detí a silná tradícia. Dobre, začali sme síce 1. svetovú vojnu, to bola smola, na to sa nikdy nezabudne, ale celkovo? Myslím, že máme byť na čo hrdí."

Po 2. svetovej vojne bol vzťah verejnosti k bývalým šľachticom zvlášť vyhrotený, a to nielen vo východnej časti Európy. Vy ste už, našťastie, vyrastali v úplne inej dobe. Je vám napriek tomu v kariére priezvisko občas na príťaž?

"Som rád, že v strede mena nemám to povestné ,von'. Teším sa aj z toho, že profesijne pôsobím v oblasti filmu a televízie, kde titul človeku k ničomu nepomôže. Tam jednoducho musím ukázať, či na to mám. Rodinkárstvo medzi profesionálmi nehrá rolu. Keby som nebol scenárista, ale producent, asi by to bolo iné, pretože mnohé mediálne spoločnosti sú rodinné podniky."

Ako sa rodina Habsburgovcov vysporiadala so vzťahom k Rakúsku?

"Je to zložitý problém, ktorý treba chápať v kontexte mnohých udalostí. Nešťastím je, že cisár sa stal v monarchii symbolom pre všetko zlé, čo stelesňovala celá šľachta, symbolicky zosobnil to, čo sa ľuďom v čase krízy nepáčilo. Rakúsko chcelo urobiť po druhej svetovej vojne rázny koniec s jednou dlhou etapou svojej histórie. Druhá Rakúska republika sa od chýb minulosti dištancovala, aby mohla začať niečo úplne nové. To rozhodnutie chápem a schvaľujem. Niektorí bratia Otta Habsburga majú dodnes zákaz vstupu do Rakúska. Nik z našej rodiny nesmie kandidovať za rakúskeho prezidenta."

S kým zo svojich príbuzných udržiavate najužší kontakt?

"Je nás veľmi veľa a žijeme roztrúsení na rôznych kontinentoch. Mám stovky bratrancov po celom svete, môžem u nich kedykoľvek bývať. Samozrejme, veľkou výnimkou je šéf našej rodiny Otto Habsburg, ktorý je mojím veľkým celoživotným vzorom. Vzdal sa svojho titulu, aby vstúpil do politiky a venoval sa napĺňaniu vízie zjednotenej Európy. Ako dieťa som jeho plánu a nasadeniu nerozumel, no čím som starší, tým väčšmi oceňujem obrovskú prácu, ktorú odviedol. Dnes má Otto vyše deväťdesiat rokov, no denne má aj tri prednášky v rôznych metropolách. Jeho myšlienky sú stále inovatívne a inšpiratívne. Často sa s ním radím. Práve on ma nadchol pre myšlienku Európskej únie."

V akej oblasti pracoval váš otec?

"Otec bol v rámci rodiny trocha výnimkou. Bol iba dvojročný, keď rodina ušla z vlasti, z Maďarska, ale nové krajiny počas dospievania znášal ťažko, dlho sa nevedel nájsť. Vystriedal asi pätnásť rozličných povolaní. Väčšina mojich príbuzných dnes pracuje v hospodárskej alebo v právnickej sfére. Otec vyrábal vitamín B, vlastnil veľkoobchod s ovocím, potom pôsobil v Bavorsku v textilnom priemysle."

A mama?

"Nepracovala, starala sa o domácnosť. Jej mama, čiže moja stará mama, pochádzala z Talianska, takže aj ja som ako dieťa rok a pol býval v Benátkach. Často sme cestovali, vychovávali ma prísne, ale vo vhodnej chvíli mi ponechali potrebnú slobodu rozhodnúť sa, čo chcem v živote robiť."

Ako ste sa na početných cestách dohovorili?

"Neustále som sa učil cudzie jazyky. Viedol ma k tomu otec, ktorý sa celý život cítil ako emigrant a tvrdil, že bez viacerých rečí sa nezaobídeme. Hovorím plynulo po anglicky, taliansky, francúzsky a latinsky, obstojne aj po španielsky a maďarsky."

Ako došlo k tomu, že sa doktor filozofie živí najmä ako filmový a televízny scenárista?

"Od detstva ma priťahoval film. Predstavoval som si, ako by asi romány, ktoré som čítal, vyzerali sfilmované na plátne. S bratrancami sme cez víkendy nakrúcali amatérske snímky ručnou kamerou. Témy som vždy hľadal v histórii. Ak by som to mal zjednodušiť, tak som bol zvedavý, ako by sa dal historický príbeh naservírovať v McDonalde. Fascinuje ma výzva pretlmočiť zložitý obsah tak, aby mu rozumeli obyčajní ľudia, aby sa na ňom dokázali zabaviť a na záver by ešte boli zvedaví aj na pokračovanie. Svoju vášeň k antickej a stredovekej filozofii financujem filmom."

Tým sa dostávame k citlivej téme. Je ľahšie uživiť sa, keď je človek potomkom kedysi najbohatšieho šľachtického rodu v Európe?

"Živím sa tak ako všetci ostatní, prácou. Vydanie doktorandskej práce a odborné články - to všetko robím zadarmo. Ale veľmi ma to baví a získavam tým uznanie u úplne iného, odborného publika. Vďaka svojim prácam o Tomášovi Akvinskom na budúci rok budem o ňom prednášať na univerzite vo švajčiarskom Lugane. Pripravil som si kurz, na ktorom spojím tomizmus s japonskou popkultúrou a kreslenými filmami od Disneyho. Veľmi sa na to teším."

Mnohí akademici sa na spájanie rôznych žánrov, na prieniky masovej kultúry a mainstreamu často pozerajú cez prsty. Ako na vás reagujú kolegovia?

"Arogancia a snobizmus sa nájdu všade. Ak milujete komiks alebo akčné filmy, pre niektorých ľudí to automaticky znamená, že nie ste dosť kultúrny. To ma rozčuľuje, je to také typické pre Európu, Američania sú už ďalej, sú oveľa otvorenejší. Mám rád akademické prostredie, ale priťahuje ma aj tvorba subkultúr. Za najväčší zločin intelektuálov považujem, ak svoje znalosti nedokážu pretlmočiť tak, aby im porozumel aj bežný človek. Teraz napríklad píšem zábavnú knižku, poradcu pre notorických návštevníkov žúrov, ktorí chcú baliť ženy pomocou citátov od scholastického teológa a filozofa Alberta Veľkého. Čitateľ sa síce bude, aspoň dúfam, hlavne smiať, ale zároveň sa dozvie hŕbu informácií o živote a myslení v stredoveku."

Máte množstvo rozmanitých aktivít. Nechcete sa sústrediť len na jednu vec a žiť v slobodnom povolaní?

"Problém vznikol, keď sme začali mať s manželkou každý rok o jedno dieťa viac. Momentálne ich máme päť, milujeme ich a naše mesačné náklady sú vysoké. Na scenároch sa dá dobre zarábať, no honorár väčšinou prichádza postupne v priebehu dvoch rokov, a keď dorazí posledná časť, je už väčšinou celý preč. Snažím sa pri písaní chápať vnímanie detí a tínedžerov. K scenáristike som sa dostal cez detské programy a animované filmy, keď som žil v Hamburgu. Tam som objavil písanie a táto kreatívna činnosť ma fascinuje čoraz väčšmi. Musím však robiť viac vecí naraz a to obmedzuje moju nezávislosť."

Vašimi rukami prechádza hŕba scenárov. Ako rozpoznáte ten naozaj dobrý?

"Keď pri čítaní prestanem jesť a piť, keď zabudnem, kde sa nachádzam, keď mojou jedinou starosťou je to, aby som sa dozvedel, ako sa to skončí, tak vtedy viem, že mám v ruke dobrý scenár. A snažím sa urobiť všetko pre to, aby som ho pomohol premeniť na film."

Habsburgovci výrazne pomáhali presadiť v strednej Európe katolícku vieru. Mnohé zvyky a rituály, ktoré poznajú ľudia aj na Slovensku, sú pozostatkami ich dedičstva. Vy sám ste hlboko veriaci katolík. Ako sa táto rodinná tradícia spája s vašou fascináciou komiksom, hororom či akčnými filmami, ktorých veľkou spoločnou témou je aj ironizácia náboženstva?

"Myslím si, že to všetko dobre pasuje dohromady. Mal som katolícku výchovu, lebo tak je to v našej rodine odjakživa. Lenže v zložitom modernom svete, v akom dnes žijeme, sa kríze viery asi nedá vyhnúť. O všeličom som pochyboval, na kadečo som sa pýtal. Dvaja bratia môjho starého otca boli jezuiti a zodpovedali mi mnohé otázky. Môj brat i švagor sú katolícki kňazi, takže vplyvy sú zrejmé. Cirkev však počíta svoj život na storočia, nie na dni. Dokonca si myslím, že by sa svety viery a masovej kultúry mohli ešte viac prepojiť, a nemám na mysli len extrémy ako bol film Umučenie Krista od Mela Gibsona. V homeopatických dávkach to môže obom stranám iba prospieť."

Vedeli ste vo vašej rodine, ako to v čase totality vyzeralo za železnou oponou?

"Samozrejme. Môjho otca to neustále ťahalo naspäť do starej domoviny. Len čo to bolo politicky možné, viackrát sme navštívili Maďarsko. Našli sme si tam veľa nových priateľov. Zažili sme, čo je to všedný deň v reálnom socializme. Revolúciu som sledoval zblízka, bol som pri tom. V auguste 1989 som v Budapešti navštevoval intenzívny kurz maďarčiny. Vtedy som pozoroval prvú vlnu emigrantov z východného Nemecka cez Maďarsko do Rakúska. Ja som netrpel tým hrozným klišé, že za hranicami Rakúska je cudzí svet, kde žijú chudobní, horšie oblečení ľudia, jazdia na starých autách a je tam nezdravý vzduch. Myslím si, že krajiny, ako je tá vaša, teraz prežívajú obrovský, dynamický vývoj a môžu sa stať motorom Európy. Zvyšok kontinentu akoby sa hýbal vpred len zo zotrvačnosti."

Bolo pre vás ťažkým rozhodnutím presídliť sa po mnohých rokoch vo veľkých mestách na dedinu, doslova na samotu?

"Túžil som po veľkej rodine a našiel som ideálnu manželku, s ktorou si rozumiem a ktorá mala rovnaký názor. Som scenárista, môžem pracovať doma a deliť si s ňou rodičovské povinnosti. Nepotrebujem žiť v meste. Moja vízia rodiny a domova sa tu dá naplniť ľahšie ako v meste. Chcem, aby mojich päť detí prežilo štastné detstvo uprostred nádhernej prírody a viníc. Hneď za domom sa začína les, jazdí tu minimum áut. Keď najstaršia dcéra dospeje, bude to náročnejšie, ale uvidíme, možnosti sú otvorené. Deti sú pre mňa absolútnou prioritou. Tu som pre ne našiel raj. Navyše som sám vyrástol v početnej rodine. Habsburgovci sú veľký a zábavný kolektív. Často spolu oslavujeme. Rodina je najväčší dar, ktorý som v živote dostal."

Čo myslíte, ako sa bude vyvíjať váš rod v budúcnosti?

"Určite veľmi rozlične. Niektorí moji príbuzní sú stále nesmierne konzervatívni. Nedávno som navštívil jedného strýka, len tak som sa uňho zastavil autom, aby som ho pozdravil a on bol úplne pobúrený, že som prišiel v džínsoch. Začal mi vysvetľovať, že šľachtici nemôžu chodiť oblečení ako ostatní, ale majú za každých okolností dbať o svoj výzor a správanie. Dosť ma to znechutilo. No mnohí bratranci sú veľmi otvorení, zaujímajú sa o nové trendy, pracujú v médiách. Sám som zvedavý, ako sa to vyvinie. S rodinou sa pravidelne stretávame v Mariazelli. Onedlho sa tam uskutoční veľká slávnostná omša, pretože tam prenesú malú relikviu posledného cisára Karola, ktorý bol vyhlásený za svätého. Tak sa zasa všetci uvidíme."

Habsburgovci

Kráľovská dynastia, ktorá patrila k najvýznamnejším v Európe od 15. do začiatku 20. storočia. Prvým Habsburgom na českom tróne bol zakladateľ rodovej moci Rudolf I. (1306 - 1307). V roku 1379 boli krajiny Habsburgovcov rozdelené na vetvu Albrechtskú (Horné a Dolné Rakúsko) a leopoldskú (ostatné krajiny). Albrechtská línia získala Albrechtom I. rímsko-nemeckú korunu a prvýkrát zjednotila Rakúsko, Česko a Uhorsko. Na uhorský a český trón sa po smrti svojho svokra Zikmunda Luxeburského dostal Albrecht Habsburský (1437 - 1439) a neskôr aj jeho syn Ladislav Pohrobok.

Leopoldská línia držala rímsko-nemeckú korunu od roku 1440. Sobášnou politikou získala aj Burgundsko a Holandsko, Španielsko, Neapolsko a nakoniec i španielske dŕžavy v Novom svete. V roku 1521 sa Habsburgovci rozdelili na vetvu španielsku a rakúsku. Na český a uhorský trón si definitívne sadli v roku 1526 a zotrvali na ňom až do roku 1918. Súčasne boli rímsko - nemeckými cisármi. Posledný habsburský panovník Karol I. sa vzdal svojho titulu v novembri 1918.