Život Évaristu Galoisa poskytuje námet na román, ak nie na thriller. V sedemnástich vypracoval originálnu matematickú teóriu grúp, ktorá sa vyučuje dodnes. V devätnástich sa zapojil do odboja proti Bourbonovcom, za čo ho vylúčili zo školy a uväznili. Keď ochorel, prepustili ho. V nemocnici sa šialene zamiloval, no jeho láska ho o niekoľko dní priviedla do hrobu. V súboji mu ako dvadsaťročnému prestrelili brucho. Geniálny francúzsky matematik Évariste Galois sa narodil pred 195 rokmi, 25. októbra 1811, blízko Paríža.
Životopisci, ktorí pátrali po koreňoch jeho matematickej geniality, zostali s prázdnymi rukami. Rodičia boli zameraní humanitne, vyznali sa v literatúre, filozofii a náboženstve. Keď mal génius desať, komponoval kuplety, neskôr skúšal študovať rétoriku a literatúru. Nebol zázračným dieťaťom, a ako sa mu asi darilo, dokladá poznámka učiteľa literatúry z roku 1829: „Toto je jediný študent, ktorý nevie absolútne nič. Povedali mi o jeho mimoriadnom matematickom nadaní, čo ma veľmi prekvapilo, pretože pri skúške z literatúry neprejavil nijakú inteligenciu.“
Učitelia mu vytýkali uzavretosť a nejasné vyjadrovanie a to, že je príliš vzdialený od praktických problémov. „Tento študent je ochotný zaoberať sa iba najvyššími sférami matematiky,“ napísal jeden z nich. V tom čase mal čudácky študent prečítaného Eulera, Gaussa a Jacobiho. Už spísal svoju životnú matematickú prácu, ktorú poslal na zverejnenie Parížskej akadémii vied. Tam ju zamietli a rýchlo stratili. To sa opakovalo dvakrát. Nie je isté, či ju vôbec uznali za hodnú ich akademickej pozornosti, veď kto to vlastne je ten neznámy provokujúci nedouk? Príbeh ako z Hellerovej Hlavy XXII: Aby bol vedec známy, musí publikovať. Aby mohol publikovať, musí byť známy.
Galois vnímal odmietnutie po svojom. „Vedecké funkcie nemôžu byť odmenou za tie alebo iné politické či náboženské názory,“ myslel si a nijako sa s tým netajil. Narážal na to, že akademici a učitelia boli poplatní režimu, ktorý potieral prívržencov republiky a podporoval priemernosť. Považoval sa za obeť týchto nešťastných pomerov. A ešte inak to dnes vidí matematik Ian Stewart, ktorý v svojom sprievodcovi modernou matematikou Odtiaľ až do nekonečna (Argo a Dokořán, Praha 2006) napísal: „V skutočnosti to mohla byť jeho vlastná chyba, pretože nemal vo zvyku vysvetľovať svoje nápady práve najzrozumiteľnejšie. A novátorstvo plus nezrozumiteľnosť je samovražedná kombinácia, najmä vtedy, ak ide o niekoho úplne neznámeho.“
Možno aj Stewart trochu pozabudol, že každý tínedžer, nielen matematický génius, môže mať problémy s dodržiavaním pravidiel a sotva sa bude formálne vyjadrovať na úrovni predsedu vlády či akadémie. Dôležité je, že jeho originálna práca bola a zostáva jedným z kľúčov, ktorým sa odomyká tajomná skrinka modernej matematiky (viac o tom v spomínanej Stewartovej knihe).
Galoisovým odkazom sú tieto slová: „Požiadajte verejne Jacobiho alebo Gaussa, aby vyslovili svoj názor ani nie tak na pravdivosť, ale na dôležitosť týchto viet. Dúfam, že sa časom nájdu ľudia, ktorým bude lúštenie tohto zmätku na prospech.“ Dnes je isté, že tento zmätok pomohol a pomáha „vytvoriť matematický odbor, ktorý poskytuje náhľad do takých rôznych oblastí, ako je aritmetika, kryštalografia, časticová fyzika a možné pozície Rubikovej kocky.“ (T. Rothman)
A samotný súboj? Ten súvisel s femme fatale, milovanou Stéphanie, ktorú poznal veľmi krátko. Ako takticky vraví historik, je ťažké rekonštruovať druh vzťahu, ktorý mali. On jej napísal pár listov, ona jemu. Jej meno sa iba mihne na okraji jeho záverečných matematických poznámok. To je všetko, ani sa presne nevie, prečo sa parížsky súboj s jedným z jeho druhov odohral (Galois vraj ani nevystrelil).
Všetci si svoje tajomstvo odniesli na večnosť. Francúzsky génius príliš skoro - 31. mája 1832. Koho vraj bohovia milujú, chcú ho mať čím skôr pri sebe na Olympe. A on na ňom určite sedí, aspoň na tom matematickom. Ak sú bohovia spravodliví, nepochybne veľmi vysoko.
