skúška. Prapríčinou celého môjho nešťastia je vlastne tradičná zabíjačka v Stratenom Majeri.
Túto tradíciu založil ujo Árpi, ktorý každú zimu dochová dve urastené ošípané pravdepodobne len kvôli tomu, aby mohol pozvať k ich skaze širokú rodinu. Podľa jeho skúseností s týmto druhom eventov, nikde sa tak neutužia dobré vzťahy, ako pri spoločnej práci a dobrom jedle. Vždy pri tom zabudne spomenúť tie litre barackovice, čo sa tam prelejú, ale všetci vieme prečo. Ak by sa o nich dozvedela teta Gizka, vyvodila by voči ujovi tvrdé sankcie. Môj manžel o nich však vie veľmi dobre a preto ho od účasti na zabíjačke neodradí ani živelná pohroma.
Keďže linka hromadnej dopravy stojí v Stratenom Majeri len každý druhý deň, sadneme ráno o 4.00 plní elánu do nášho auta a na svitaní si už môj zákonitý pripíja na úspešný lov prasaťa po dvore. A tu sa začína moja osobná kalvária. Pracovných úspechov, ktoré treba na zabíjačke zapiť, je neúrekom a tak je jasné, že späť do civilizovaných končín budem musieť auto riadiť ja. Oproti tejto úlohe bola cesta Indianu Johnesa z Chrámu Skazy obyčajným branným cvičením.
Nie že by moje šoférske skúsenosti neboli dostatočné - prebojovať sa po poľnej ceste zapadnutej snehom, to bola tá najľahšia časť úlohy. Ak však máte pri sebe cholerického rodinného inštruktora, ktorý hystericky kričí kilometer pred železničným priecestím "Brzdi!!!", pri zastavení na STOP- ke nekontrolovateľne klopká prstami po palubnej doske a počas celej jazdy zúfalo sleduje tachometer, dostávate sa na druhý level náročnosti. Potrebujete pevné nervy a zásobu trpezlivosti.
Voľakedy som mala naivnú predstavu, že pár panákov barackovice by ho mohlo upokojiť. No po prvej výprave do Strateného Majera moja nádej zhasla. Na inštruktorské kŕče môjho drahého asi panákov uja Árpiho nebolo dosť. Povzbudzujúci účinok alkoholu spôsobil, že hlas môjho navigátora zmocnel, pohľad sprísnel a pribudli k nemu aj silné emócie (samozrejme, väčšinou tie neradostné). Po každom návrate zo zabíjačky som vybehla s plačom z auta a jaterničky z kufra som mala chuť spláchnuť do záchodu.
Nuž, postupom času som sa ako vodič zocelila a tento rok som si pripravila aj plán. Túto zimu poprosím uja Árpiho, aby na mojom jedinom nešetril. Keď mu bude nalievať dvakrát toľko ako ostatným, možno ho barackovica premôže. Potom sa mi možno nechá uložiť na zadné sedadlo, aby nevidel na cestu.
GIULIANA
