Komedianti.
FOTO –ARCHÍV
Pietro Mascagni: Sedliacka česť • Ruggiero Leoncavallo: Komedianti • Opera SND, 20. a 21. októbra 2006 • Hudobné naštudovanie Ondrej Lenárd • Zbormajsterka Blanka Juhaňáková • Scéna Otto Šujan • Kostýmy Peter Čanecký • Réžia Marián Chudovský
Najnovšia bratislavská inscenácia veristických dvojičiek je remakom projektu, ktorý Marián Chudovský už úspešne realizoval v banskobystrickej opere. Čo však fungovalo pred šiestimi rokmi, nemusí automaticky fungovať dnes.
Sedliacku česť a Komediantov nespájajú len náruživosť citov a krvavý záver, ale v Chudovského inscenácii aj rovnaké miesto deja. V talianskom mestečku 30. rokov minulého storočia, na pomedzí Via Mascagni a Piazza Leoncavallo, márne bojuje nešťastná Santuzza so zvodkyňou Lolou o lásku nestáleho Turiddu. V súboji s Lolinim manželom, mafiánskym kmotrom Alfiom, ho napokon zákerne zavraždia bossovi bodyguardi. Po prestávke do rovnakého mestečka prichádzajú komedianti a na konci ležia na javisku ďalšie dve mŕtvoly, principálova žena Nedda a jej milenec Silvio.
Do Sedliackej cti sa režisérovi napriek snahe veľa vášní prepašovať nepodarilo. A keď diváka predstavenie nechytí, uvedomuje si rušivé nástupy zboru i sólistov z hľadiska, otravne nadužívaných bodyguardov, aj (vzhľadom na realistickosť inscenácie nenáležitú) prvoplánovú symbolickosť bieleho závesu, čo sa ako svadobný závoj spúšťa na ohrdnutú Santuzzu. V Komediantoch odrazu vzťahy fungujú, napätie iskrí, emócie sa búria. Bezostyšný verizmus. A hoci padá rovnaký záves i bodyguardi ešte sem-tam prebehnú po scéne, intenzitu zážitku prehlušiť nevládzu.
Spojenie verizmus plus dirigent Ondrej Lenárd sľubuje veľký zážitok. Šťavnatý zvuk orchestra v plnej miere naplnil očakávania. Keď si odmyslíme kliešéovité herectvo, aj zbor Opery SND sa pod vedením Blanky Juhaňákovej stal prvotriednym vokálnym telesom.
Uvedenie oboch diel by nemalo význam bez adekvátnej úrovne sólistov. Publikum malo po oba premiérové večery možnosť vychutnať si kvalitné výkony domácich i hosťujúcich spevákov: dievčenskú Santuzzu Jolany Fogašovej, výborných barytonistov Zoltána Vongreya a Ivana Kusnjera, odzbrojujúco spontánneho Aleša Jenisa.
Najväčšie ovácie zaslúžene zožal vokálne expresívny, herecky nesmierne sugestívny a výrazovo dojemný bulharský tenorista Kostadin Andrejev. Navyše sa stal hrdinom druhej premiéry, keď v rozbehnutých Komediantoch pohotovo vymenil divácku lóžu za kostým Cania a zaskočil za náhle indisponovaného kolegu Ernesta Grisalesa, ktorý ešte predtým stihol plnohodnotne odspievať part Turiddu v Sedliackej cti.
Ak v Chudovského inscenácii budú účinkovať kvalitní sólisti a orchester i zbor nezabudnú, čo sa od Ondreja Lenárda a Blanky Juhaňákovej naučili, mohli by si dvojičky obhájiť právo na existenciu. Hoci fakt, že predchádzajúca inscenácia Václava Věžníka z plagátu zmizla len nedávno, aj štvorité obsadenie postáv, kde to viacerí z hosťujúcich predstaviteľov zrejme dotiahli len po bulletin, dáva dnes za zmysluplnosťou produkcie malý kacírsky otáznik.
Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ (Autorka je operná publicistka)
