V roku 1991 vyšiel v Slovenských pohľadoch zaujímavý text, pod ktorým je podpísaný Marián Varga. Išlo o prepis rozhovoru so skladateľom a kamarátom Vladom Godárom, ktorý vznikol o štyri roky skôr, ale dovtedy nebol uverejnený. Jedným z dôvodov muselo byť aj Vargovo líčenie života slobodných umelcov v neslobodnom režime: "Najväčší hriech je, že sa prestáva dialekticky myslieť. Dialektika sa pomaly stáva nadávkou, ako napríklad slovo existencializmus je nadávka, ktorou ťa odkrágľujú. Povedia: Súdruh Trančík, to je existencialistický film, lebo sa tam ukazuje, že robotníci kradnú a dostanú za to dvadsať rokov, viac, ako keby niekoho zabili. Videl som tu, čo dokážu urobiť s jedným filmárom, to je akoby nado mnou niekto stál a hovoril mi: Tu bude cis... No mne zasa schvaľovali názvy, neprešlo mi Kde bolo, tam bolo, Mariána už nebolo, taký rozprávkový názov, nechceli to."

Varga dobre pozná situáciu filmárov, niekoľkokrát pre nich robil hudbu. Medzi svoje najúspešnejšie diela ráta práve prácu na Inej láske, podpísaný je aj pod ďalším Trančíkovým filmom Štvrtý rozmer. Súčasnosť našej kinematografie vidí skepticky. V knihe svojich rozhovorov s Petrom Uličným dokázal veľmi presne vystihnúť príčiny: "Zrušila sa kontinuita, odštartovaná výraznou generáciou 60. rokov, Havettom, Jakubiskom, Hanákom či Uherom a slovenský film dodnes nemá na čo nadviazať, v čom pokračovať, s výnimkou Šulíka, ktorý nielenže z tej generácie vychádza, ale je zároveň jediný, kto pravidelnejšie nakrúca. Závidím českej kultúre nielen tie umelecké osobnosti, ale najmä národ ako taký, pretože si tú svoju kultúru pestuje, podporuje, váži si ju. Keď sa v Čechách nakrúti film, tak mu ľudia v kinách dajú prednosť pred nejakým momentálnym trhákom, oni sa z toho vedia ešte spoločne radovať. Takže tam potom mohli vyrásť ľudia ako Zelenka, Gedeon, Hřebejk a Michálek."

OLIVER REHÁK

FOTO SME - PETER ŽÁKOVIČ