Ugandské jazero Bunyoni je, ako jedno z mála v Afrike, vhodné aj na kúpanie a krajina je ako z rozprávky. Preto sa tu začína rozbiehať aj turistický ruch.
Keď som sa v roku 2001 zasnúbila s vášnivým cestovateľom Jasonom, bolo mi jasné, že ešte v živote uvidím kus sveta. Vtedy som však netušila, že medzičasom sa z jednej z jeho ciest vyvinie životná láska k zastrčenému kútu v juhozápadnej Ugande. Jason si vzal do hlavy, že tam vytvorí spoločenské, kultúrne a vzdelávacie centrum, spojené s turistickým zariadením. A tak sme sa začali vracať na malý ostrov na jazere Bunyonyi, až sa stal naším druhým domovom.
Jason navštívil jazero Bunyonyi na jednej zo svojich ciest v roku 2001. Miestna príroda a hlavne ľudia ho chytili za srdce a spravil životné rozhodnutie. Ako správny Američan nemal ďaleko od myšlienok k činom, vrátil sa domov zohnať financie a v lete 2002 začal na ostrove Itambira budovať spoločenské a turistické centrum. Pri mojej prvej návšteve koncom roka 2002 som zažila úplné začiatky výstavby a počula veľké plány. Pri dlhšom pobyte v roku 2005 som sa už mohla podieľať na realizácii niektorých z týchto plánov. Dnes máme fungujúce komunitné centrum, turistický kemp i knižnicu a trávime tu väčšinu času aj s našimi dvoma dcérami. Robíme vzdelávacie programy, poskytujeme štipendiá. Ak má človek veľa energie, dá sa aj s málom peňazí za pár rokov urobiť veľa a to aj v krajine, kde mnoho vecí nefunguje.
Dobrí ľudia a zdravá voda
Jazero Bunyonyi meria asi 25 kilometrov. Je sopečného pôvodu, hlboké, s ostrovmi, polostrovmi a zálivmi, obkolesené terasovitými kopcami. Do najbližšieho mesta Kabale je to asi osem kilometrov cez strmý kopec. Oblasť je husto obývaná, miestni ľudia z kmeňa Bakiga väčšinou žijú z poľnohospodárstva, bez elektriny a tečúcej vody, varia na ohni z dreveného uhlia, svietia petrolejom alebo sviečkami. Sú veselí, usmievaví a srdeční. Ich hlavným dopravným prostriedkom je kanoe vydlabané z kmeňa stromu.
Vďaka vysokej nadmorskej výške (asi 2000 metrov nad morom) je tu relatívne málo komárov a teda nižší výskyt malárie ako v ostatných častiach Ugandy. Bunyonyi je jedno z mála afrických jazier, ktoré nie je nakazené nebezpečnou bilharziou, a nie sú tu ani hrochy či krokodíly, takže sa tam dá kúpať. Jazero leží neďaleko dvoch národných parkov, kde je možné vidieť jedny z posledných horských goríl. Aj preto začína byť zaujímavé pre turistov.
Kuchyňa bez soli a korenia
Zvláštne je, že tu rastú takmer všetky známe druhy ovocia a zeleniny - od karfiolu a brokolice cez paradajky a papriku až po pomaranče a banány. Miestni však odjakživa jedia hlavne kapustu, fazuľu, sladké zemiaky, matoke (vyzerajú ako zelené banány a sú skoro úplne bez chuti) a posho (vyzerá to ako zemiaková kaša, robí sa zo zrna a tiež to nemá žiadnu chuť). Všetko sa jednoducho uvarí, bez soli a korenia. Mäso sa jedáva iba pri výnimočných príležitostiach - nie sú tu známe nijaké spôsoby konzervovania mäsa, takže keď je príležitosť, zviera sa zabije, uvarí, pozvú sa všetci príbuzní a známi a všetko sa hneď zje. Mäso (aj napríklad hovädzie či kozie) sa varí a podáva vo veľkých kusoch aj s kosťami, je teda dosť náročné najesť sa noblesne.
Pri slávnostných a vlastne akýchkoľvek príležitostiach sa podáva miestny alkoholický nápoj z obilia. Zrná sa roztlačia, nechajú sa niekoľko dní kvasiť a výsledok sa potom vypije. Vyzerá to ako niečo medzi blatom a žinčicou, veľa alkoholu to neobsahuje, ale videla som aj ľudí, ktorí sa z toho namazali celkom veselo. Okrem tohto drinku si ešte tí, čo si to môžu dovoliť, doprajú varagi - to je poctivá 35-percentná banánovica, ktorá chutí takmer ako borovička. V Ugande varia aj celkom slušné pivo. Tí čo na to majú, si ho občas aj dajú, ale vtejto oblasti sa pivo predáva skôr turistom.
Volám sa Zmilovanie
Miestni ľudia nemajú meno a priezvisko, ale každý má svoje africké a kresťanské, anglicky znejúce meno. Ako kresťanské meno občas rodičia vyberú pekné anglické slovo, ktoré sa inde nemusí považovať za meno. Prvý raz som sa s tým stretla v reštaurácii v Kabale - pristúpila ku mne čašníčka a zdvorilo ma oslovila: "Good evening, madam. I am Peaceful". (Dobrý večer madam, ja som Mierumilovná.) Povedala som si, že je to pekné, ak je takáto a milo som sa na ňu usmiala. Až keď to zopakovala tretíkrát, Jason mi vysvetlil, že ona sa mi predstavila a očakáva, že jej tiež poviem, ako sa volám. Neskôr som stretla niekoľko chlapcov menom Christmas (Vianoce), pánov Charity (Dobročinnosť), Friday (Piatok) a Wednesday (Streda) a okrem slečny Peaceful ešte aj slečny Precious (Drahocenná) a Mercy (Zmilovanie).
Monogamná polygamia
V rámci projektu s nami spolupracujú traja mladí manažéri. Volajú sa Gad Mucunguzi, Clinton Turwemera a Friday Kato Smith. Dozvedela som sa od nich trochu viac o živote a myslení miestnych ľudí. Chlapci ma úprimne ľutovali, keď sa dozvedeli, že som vyrastala iba s jednou sestrou a nie s aspoň siedmimi - ôsmimi súrodencami, ako je u nich zvykom. Boli presvedčení, že som musela mať veľmi smutné a osamelé detstvo a nešlo im do hlavy, ako sa moji rodičia mohli po dvoch deťoch rozhodnúť, že už nechcú ďalšie. "Však ak tvoja mama nemohla mať ďalšie deti, prečo si otec nepribral ďalšiu manželku?"
Tak som pochopila, ako je tu skĺbené ich pôvodné mnohoženstvo s kresťanstvom zavedeným kolonizátormi. Chlap sa ako mladý ožení, pekne v kostole s jednou manželkou, a keď mu po desiatich - pätnástich rokoch (prípadne aj skôr) manželka pripadá zostarnutá a neatraktívna, tak sa s ňou rozvedie a vezme si mladší model. Samozrejme, staršia manželka a jej približne 6 - 10 detí nemajú kam ísť, takže ostávajú v s poločnej domácnosti s novou manželkou a deťmi a spolu tvoria šťastnú veľkú rodinu. Niektorí muži si stihnú zaobstarať aj manželku číslo tri a štyri - je to však limitované majetkom, keďže za nevestu sa platí jej rodičom nemalý poplatok v hotovosti, zvieratách a pôde.
Koľko stojí manželka?
Sila Kabahena je učiteľ na základnej škole na ostrove Bwama. Je to dobrý kamarát našich manažérov a príležitostne pre nás vedie počítačové kurzy. Vlani sa ženil a pozval nás na svadbu ako čestných hostí.
Sila býva v dedine, do ktorej sa dá dostať iba po jazere asi dve hodiny pádlovania vo vydlabanom kanoe. Do týchto komunít turisti nezablúdia a niektoré menšie miestne deti ešte v živote belocha nevideli, tak sme boli hneď po príchode úžasnou atrakciou. Jason niesol našu, vtedy ešte jedinú 14-mesačnú dcéru v ruksakovom nosiči na chrbte a deti, čo nás obkolesili, len krútili hlavami a pýtali sa ma, ako je možné, že dieťa nesie on a nie ja. Miestne ženy s deťmi na chrbte okopávajú polia a nosia dvadsaťlitrové bandasky s vodou a ja si tu kráčam ako dáma a moje dieťa nesie chlap...
Svadobná hostina pozostávala z typického ugandského jedla - sladkých zemiakov, matoke, ryže, kapusty, fazule a vareného kozieho mäsa s kosťami. Nevesta podľa miestneho zvyku prišla až po zotmení a musela byť príslušne smutná, že opúšťa svoju rodinu, schovala sa teda v dome a smútila. Zato ženích a jeho hostia sa veselili až do rána pri hlasnom funku z kazeťáka napojeného na autobatériu.
Druhý deň sme diskutovali na tému svadieb a platieb za nevesty s našimi manažérmi. Gadi a Clinton vlastne dodnes nemajú dlhy voči svokrovcom celkom splatené. Kým nie sú splatené tieto dlhy, revererend svatbu oficiálne nepožehná, takže Gadi aj Clinton už majú deti, ale ešte stále formálne žijú v hriechu.
Clinton dal za svoju manželku štyri kravy, tri kozy a nejaké peniaze, ešte stále ale svokrovcom dlhuje 200 tisíc ugandských šilingov (asi 120 amerických dolárov, čo je na tunajšie pomery kopa peňazí). Už však má všetko naplánované pokiaľ ide o jeho deti - chce mať iba tri, čo je tu dosť nezvyčajné (zatiaľ má iba jedno - malú dcérku Shaniu). Má to premyslené, chce mať dve dcéry a jedného syna, aby statky, čo utŕži za jednu z dcér, mohol dať synovi, aby sa mohol oženiť. Tým, čo dostane za druhú dcéru, zabezpečí na staré kolená seba a manželku .
Potom sa nás pýtali, že ako je to u nás a koľko za mňa Jason zaplatil. Zmiatli sme ich vysvetlením, že u nás sa za manželku neplatí, dokonca v minulosti to boli nevestini rodičia, ktorí dávali dcére veno, ženích teda od svokrovcov niečo dostával, namiesto aby dával. Jason potom priznal, že jediné, čo jemu prináležalo financovať, bol snubný prsteň, ani ten však nešiel mojim rodičom, ale mne na prst... Tak rozhodli, že belosi sú naozaj čudní, však vo forme manželky muž predsa dostáva do domu neplatenú pracovnú silu, tak by predsa logicky mal za to zaplatiť.
Aj z tohto príbehu vidieť, že život medzi dobrosrdečnými miestnymi ľuďmi je naozaj úplne iný ako u nás doma, ale o to zaujímavejší.
FOTO - JASON GERBER
Cesta na svadbu. V pozadí autorka článku a jej manžel Jason, zakladateľ komunitného a turistického centra, s ich 14-mesačnou dcérou.
Kanoe vydlabané z kmeňa stromu je pre miestnych hlavným dopravným prostriedkom.
Autor: Katarína Pišútová
