O týraných deťoch sa v poslednom čase hovorí častejšie, mnohí z nás majú však nielen nedostatočné informácie, ale aj nevyjasnené názory na tento problém. Rozprávame sa preto s psychologičkou MIRINOU HOCHELOVOU, riaditeľkou Krízového centra pri Linke detskej istoty SV UNICEF.

Môžete povedať, či počet týraných detí za posledné roky stúpol alebo klesol?

„Tento problém nie je zatiaľ dostatočne zmapovaný. Výskum z roku 1997 medzi sociálnymi pracovníkmi ukázal, že až 93 percent z nich sa vo svojej praxi stretáva stále s väčším počtom takýchto prípadov.“

Vedia ľudia, že je ich povinnosťou hlásiť prípady týrania?

„Ľudia si síce myslia, že by „sa s tým malo niečo robiť“, ale väčšinou očakávajú, že to urobí niekto druhý. Robíme právnu osvetu aj pre pediatrov a niektorí boli veľmi prekvapení, keď som im citovala zákon, že sú povinní takéto prípady hlásiť.“

Ktoré skupiny ľudí deti týrajú?

„Psychicky narušení ľudia, alkoholici a narkomani alebo ľudia pod tlakom.“

Ale to je dnes dosť široká skupina ľudí, nie?

„Áno. Tlak v rodine často vyvoláva zlá sociálna a finančná situácia rodiny a nezamestnanosť, ale aj pri rozvodoch si rodičia často vyrovnávajú účty cez deti. Ony sú väčšinou ten najslabší článok - sú malé, bezmocné a rozhoduje o nich dospelý.“

Čo môžete urobiť pre týrané dieťa?

„Máme výjazdovú službu, ktorá zasahuje, ak ide o akútne ohrozenie. Ošetríme ho a okamžite informujeme políciu a odbor sociálnych vecí. Nemáme právo ísť do rodiny - to môže iba sociálna pracovníčka alebo polícia. A s dieťaťom nemôžeme pracovať samostatne - podľa zákona o rodine musia byť vždy prizvaní rodičia, ktorí vo väčšine prípadov nemajú záujem spolupracovať.“

Čo sa vlastne u nás považuje za prijateľné správanie a čo za týranie?

„Je neprijateľné, keď niekto pravidelne trestá deti bitkou, vylieva si na nich zlosť. Niektorí rodičia trestajú deti tak, že im nedajú jesť, nechajú ich samé doma. Samostatnú kapitolu tvoria sexuálne zneužívané deti - od oplzlých rečí, cez ohmatávanie, nútenie detí pozerať pornografické filmy, až po znásilňovanie.“

Aké prípady psychického týrania sa vyskytujú?

„Ponižovanie, urážanie, vydieranie, deptanie. Je zvláštne, čo všetko sa považuje za výchovu.“

Sú veľké rozdiely medzi tým, čo sa považuje za týranie u nás a čo inde v Európe?

„Sú tu určité rozdiely. Všetko však súvisí najmä s tým, či sa konkrétny prípad násilia vôbec dostane na svetlo. Aj dokazovanie je veľmi zložité. Dieťa porozpráva jednu verziu, rodič druhú. Je „dobre“, ak sú stopy po fyzickom násilí, takýto dôkaz sa dá zdokumentovať. Rodičia často argumentujú: veď aj my sme doma boli bití, a tu sme! Naša spoločnosť toleruje fyzické násilie ako výchovný prostriedok.

Čo sa týka psychického týrania, mnohí rodičia si spravidla nie sú vedomí, že svoje deti psychicky týrajú. Považujú svoj prístup za adekvátny či dokonca nevyhnutný.“

Dá sa povedať, že násilie naša spoločnosť potichu vyznáva?

„Je to náš kultúrny vzorec - Ohýbaj ma mamko, dokým som ja Janko… Ale odkiaľ pokiaľ - to je otázka. V rodinách s nízkou socio-ekonomickou úrovňou sú fyzické tresty spravidla častejšie. Ale vôbec to nie je pravidlom.

Nie je pravda, že inteligentnejší ľudia sa uchýlia skôr k psychickému teroru. Dalo by sa povedať, že v dvojkariérových rodinách sú deti viac zanedbávané - majú materiálny dostatok, ale sú opustené.“

Môžete v takýchto situáciách pracovať s rodičmi?

„Nemáme žiadne páky, aby sme ich k tomu prinútili. A práve tie rodiny, ktoré spoluprácu odmietajú, sú krízové. To, či začnú spolupracovať, závisí práve od ľudí, ktorí s nimi prídu do styku. Naša legislatíva neumožňuje iné riešenie.“

Čo môže krízové centrum pre deti urobiť?

„Zákon hovorí, že kríza je vyriešiteľná do troch mesiacov. Ak sa však ukáže, že zlý stav pretrváva, treba „riešiť“ rodiča. Sú ľudia, ktorí dokážu riešiť aj ťažkú situáciu - sami alebo s pomocou. Sú však aj takí, s ktorými nepohnete, ktorí nemajú záujem niečo zmeniť. Ale pre takéto komplexné riešenie vôbec nie sú vytvorené legislatívne podmienky.“

MONIKA GÁLIKOVÁ