„Bez gitary neprežijem, mám ju veľmi rád. Vo februári som bol v Keni bez nej a z dovolenky som nemal nič. Je to niečo ako moja životná láska. Cvičím na nej v kuse a stále žijem v mylnej ilúzii, že sa ešte zlepším,“ hovorí frontman Olympicu Petr Janda.
FOTO – PAVOL MAJER
História skupiny Olympic si pamätá dve slávne obdobia. To prvé v druhej polovici 60. rokov vďaka albumom Želva a Pták Rosomák. To druhé až začiatkom 80. rokov, keď vydala koncepčné albumy - ekologický Prázdniny na zemi, sociálny Ulice a vedecký Laboratoř, ktoré fanúšikovia neskôr pomenovali ako trilógiu.
Práve s programom zostaveným z hitov týchto platní Olympic štartuje na Slovensku koncertnú šnúru Goral Trilogy Tour. Popri tom kapela vedená PETROM JANDOM (64) stihla nahrať výber piesní z trilógie v nových verziách.
Prečo ste opäť nahrali niečo, čo už bolo dávno nahrané?
„Pôvodne sme to vôbec nemali v úmysle, ale vyžiadali si to fanúšikovia. Je to dvadsaťpäť rokov staré a veľa mladých priaznivcov nikdy nepočulo pesničky z trilógie naživo. Dokonca sme pre to odložili nahrávanie nového albumu Sopka. Myslím, že to dopadne výborne, ale som si istý, že kritika bude k nám nekompromisná a bude tvrdiť, že sa staré albumy nemajú nahrávať znova. Neviem, či sme urobili dobre, uvidíme na jar po koncertoch.“
Vedeli ste vtedy, že nahráte tri tematické albumy?
„Všetko sa to začalo Prázdninami na zemi. Textár Zdeněk Rytíř sa mi raz posťažoval, že ho nebaví písať jednu–dve pesničky na platňu. Prázdniny na zemi mali obrovský úspech, a tak sme nahrali Ulice. O trilógii sme sa začali baviť, až keď sme sa rozhodli nahrať Laboratoř. Vo svete zúrila móda art–rocku, kapely vydávali albumy, ktoré mali hlavu a pätu. Neboli to poviedky zoradené za sebou, ale romány.“
Bola to vaša odpoveď na vtedajšie trendy?
„My sme sa im snažili priblížiť, ale keď sme zistili, že Pink Floyd si dotiahli na scénu lietadlo a nad hlavami sa im vznášalo prasa, tak sme sa trochu zarazili. Ale myslím, že s tými prostriedkami, čo sme mali, sme urobili celkom slušný hudobný výlet. Ľudia dodnes spomínajú na trhacie plátna počas turné k albumu Prázdniny na zemi. Žiaľ, z pôvodných rekvizít sa nezachovalo nič, dokonca ani jeden zo šesťmetrových robotov z turné k Laboratoři.“
Takže teraz to musíte urobiť všetko znova.
„Nechceme to kopírovať, bude to iné, väčšie, profesionálnejšie.“
Po trilógii ste sa vrátili k jednoduchším pesničkám, ale s tvrdším hardrockovým soundom. Prečo?
„Hudba Olympicu sa vždy pohybovala okolo rocku, aj keď sa nám to niekedy vymkne z rúk.“
A kedy sa vám to v rámci kapely najviac vymklo z rúk?
„V 70. rokoch sa nás zmocnil popíkovský duch. Medzi fanúšikmi sme si ubližovali rôznymi nezmyselnými pesničkami, ale Prázdniny na zemi vrátili kapelu, kam som si vždy prial. K rocku.“
Ani Olympic sa nevyhol zákazom, napriek tomu, že fungoval ako oficiálna kapela. Čo bolo dôvodom sankcií režimu?
„Sláva. V 80. rokoch po úspechu trilógie začalo pánom hore prekážať, že sme veľmi úspešní. Pomstili sa nám za to, že sa nám niečo podarilo a rok sme nesmeli do štúdia. Bolo to zložité obdobie. Olympic bol už vtedy malý podnik, v ktorom bolo zainteresovaných dosť ľudí. S honorármi sme museli ísť dolu, aby sme vôbec mohli ďalej fungovať.“
Olympic hrá skoro tak dlho ako dinosauri The Rolling Stones. Ako to, že sa práve vašej kapele podarilo prežiť?
„Tomu fakt nerozumiem, ale viem, že Rolling Stones sú fenomenálna kapela, ktorá funguje bez hraníc. Dokonca sa dostali aj do Číny. Keď si ich zoberiete po jednom, zistíte, že sú to veľmi priemerní hráči, ktorí by sa ťažko uplatnili v iných kapelách. Vnútorná sila, ktorá vychádza z ich hudby, je to, čo ich drží spolu. Peniaze nepotrebujú, čo sa o nás povedať nedá. Naše honoráre sú oproti nim slabučké, už len tým, že môžeme koncertovať vlastne len v bývalom Československu.“
Tá radosť z hrania je cítiť z raných čias Olympicu, nie?
„V 60. rokoch vznikali veci spontánne. Skôr sme šli po kamarátskom tóne, nie kto ako vie hrať. Po určitom čase sa priateľstvo vytrácalo, začala tam prevyšovať kvalita hráčov, pretože vyšlo najavo, že veľa vecí niektorí z nich vôbec nezahrajú. Začali sa výmeny hudobníkov, hľadali sa lepší a často sa to ani nepodarilo. Až to dospelo do dnešnej podoby.“
Ako si spomínate na vystúpenie pred Stones na Letnej v roku 2003?
„Pamätám sa, že bolo veľmi teplo a že nám dali päť minút na zvukovú skúšku. Začali sme protestovať, ale pódiový technik sucho oznámil, že nám zostávajú už iba štyri minúty. Zahrali sme pol pesničky a hneď nás hnal z pódia. Keď sme však v podvečer začali hrať a ľudia spievali s nami, uvedomili si, že nie sme nijaká dedinská partička. Napokon nám ľudia vykúpili stánok s cédečkami a dnes máme fanúšikov po celej Európe.“
Vy ste začiatkom 90. rokov ohlásili rozpad, ale o chvíľu ste boli späť...
„Vďakabohu. Po roku a pol sme sa vrátili. Bolo to najhoršie obdobie môjho života, sedel som doma a nevedel, čo mám robiť.“
Slovenské termíny tohto turné sú generálkami pred Čechami. Beriete ich ako zahrievacie koncerty?
„Nebojte sa, budeme veľmi dobre pripravení. Nechceli sme začať v Prahe, kde by sme chceli nakrútiť aj DVD. To by boli príliš veľké nervy.“
