ine. Náruživo zbieral historické dokumenty, záznamy a informácie o svojich predkoch. Húževnatá práca amatérskeho genealóga ho pri zostavovaní rodokmeňa priviedla až k pra-, pra-, prapredkom, zakladateľom jedného z najvýznamnejších šľachtických rodov, ktorí žili na území Spiša na prelome prvého a druhého tisícročia. S neutíchajúcou vervou, na vlastnú päsť sa pustil do rekonštrukcie ruín hradu v rodných Markušovciach, ich rodinného sídla. Viacerých záujemcov o kúpu odmietol. „Postavili ho moji predkovia. Mám k nemu, prirodzene, citový vzťah. Keby som ho predal, nevedel by som sa pozrieť vlastným deťom do očí," hovorí Peter Máriássy.

Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že pochádzate z významnej šľachtickej rodiny?

Neviem to nejako časovo ohraničiť. V detstve sme sa v našej rodine na túto tému nikdy nezhovárali. Náš šľachtický pôvod bol tabu. Rodičia sa tomu cieľavedome vyhýbali. Ani neskôr nepripisovali nášmu pôvodu váhu. Viedli nás k tomu, aby sme sa slušne správali, boli súdržní, vážili si druhých, konali dobro, správali sa šľachetne.

Ovplyvnila modrá krv vo vašich žilách váš život, vzťah k iným ľuďom, k ‚plebsu'?

Takto sme nikdy nerozmýšľali. Môj otecko vyštudoval právo na Univerzite Karlovej v Prahe. Mal nesmierne vyvinutý cit pre spravodlivosť, bol humanistom telom i dušou. Nerobil rozdiely medzi ľuďmi, každému rovnako prejavoval úctu. Preňho bolo každé stretnutie stretnutím človeka s človekom. Nerobil rozdiel medzi ‚plebejcom' a ‚patriciom'. Takéto slová v jeho slovníku ani nejestvovali. Som z piatich súrodencov. Všetci sme na svoj pôvod hrdí, ale nenosíme hore nos. Celý svoj život som sa stretával s rôznymi ľuďmi. Pracoval som ako majster na stavbe medzi robotníkmi, ale aj s intelektuálmi. Keď to bol dobrý človek, poklonil som sa pred ním hoci po zem. Keď nie, radšej som ho obišiel.

Spomínali ste, že rodičia vás viedli k šľachetnosti. Je táto vlastnosť typická pre šľachtu?

Slová šľachta, šľachtic, šľachtiť, šľachetnosť majú spoločný koreň. Sú odvodené od šľachetného správania. Žiaľ, minulý režim šľachtu tak sprofanoval, že dodnes ho vnímame negatívne.Samozrejme, aj medzi šľachticmi nájdete takých i onakých ľudí. Šľachtické rody si však potrpeli na dobrú výchovu a vzdelanie svojich potomkov. Tým vytvárali predpoklady, aby sa správali naozaj šľachetne.

Čím sa líšia aristokrati od obyčajných?

V podstate ničím. Akurát, že mali to šťastie, ale v určitých súvislostiach a obdobiach aj nešťastie, že sa narodili v urodzenej rodine. Ja som stále tvrdil a tvrdím, že nikto nemôže za svojich rodičov. Pre mňa a mojich súrodencov bol náš pôvod skôr príťažou. Nechcem však plakať. Poznám oveľa horšie prípady šľachticov, čo skončili vo väzení, režim sa ich snažil doslova fyzicky zničiť. Perzekúcia ich poznačila na celý život.

Šľachta bola v Československu zákonnými úpravami oficiálne zrušená už za prvej republiky v rokoch 1919 až 1921. Po druhej svetovej vojne na základe Benešových dekrétov a Košického vládneho programu jej zhabali veľkú časť majetku. Likvidáciu šľachtického stavu zavŕšili po februárovom puči v roku 1948 komunisti. Zoštátnili aj zvyšný majetok, zo šľachticov sa stali vyvrheli spoločnosti, tvrdo ich prenasledovali, zatvárali do väzení. Väčšina šľachtických rodín emigrovala. Vaši rodičia sa rozhodli ostať. Prečo?

Šľachta bola zrušená už za Lajosa Kosutha v revolučných rokoch 1848 - 1849. Ďalší úder dostala v novovytvorenom Československu po prvej svetovej vojne. Paradoxne, pričinil sa o to demokrat Tomáš Garique Masaryk. Povráva sa, že bol nemanželským dieťaťom nejakého maďarského grófa, preto sa rozhodol šľachtu zlikvidovať. Po druhej svetovej vojne vyhlásili Košický vládny program, podľa ktorého si mohli vlastníci pôdy ponechať päťdesiat hektárov. Môj otec, samozrejme, veľmi citlivo vnímal tieto zmeny, ale stále veril, že prezident Beneš je zárukou demokratického vývoja. Myslel si, že zo svojho právnického vzdelania uživí rodinu, a tých pár hektárov pôdy a lesov bude k nášmu dobru. Netušil, že k moci sa dostanú komunisti s marxisticko-leninskou ideológiou a diktatúrou proletariátu. A potom už nechcel opustiť svoju rodnú zem. Aj keď sme prišli o všetko.

Rodina nakoniec predsa len opustila Markušovce a presťahovala sa do Košíc. Zrejme, aby ste neboli až tak na očiach. Ako vás prijalo veľkomesto?

V Markušovciach sme žili v kúrii, ktorú sme museli opustiť. Jednoducho otca vyzvali, aby ju uvoľnil, lebo v nej chcú zriadiť škôlku. Národné výbory mali za úlohu zbavovať sa zemepánov či veľkostatkárov. Otec nás chcel uchrániť pred nepríjemnosťami, bál sa, že nám môžu ublížiť. Preto sa s ťažkým srdcom rozhodol z Markušoviec odísť. Veril, že vo veľkom meste, kde nás nikto nepozná, sa nám bude žiť pokojnejšie. Asi mal pravdu. Ťažko to viem dnes posúdiť. Aj v Košiciach sa ľudia časom dozvedeli, že sme šľachtická rodina. To sa nedá zatajiť. Pravda, v meste sme naozaj neboli až tak veľmi na očiach. Stratili sme sa v dave.

Ako sa vám žilo s menom slávneho šľachtického rodu v režime, pre ktorý bola modrá krv červeným súknom?

S robotníckym pôvodom by sa nám žilo určite ľahšie. Otecko mal našťastie reputáciu slušného človeka a vďaka jeho kontaktom sme mohli dokončiť aspoň stredné školy. Dvaja bratia doštudovali poľnohospodársku technickú školu, jedna sestra chemickú, druhá drevársku priemyslovku, ja som ukončil stavebnú priemyslovku. Najstarší brat Andrej v roku 1966 emigroval do USA. Až tam sa mu podarilo vyštudovať medicínu.

Zmenilo sa niečo podstatné v živote šľachty na Slovensku po roku 1989? Teda okrem toho, že v rámci nápravy krívd minulosti mohla reštituovať časť svojich majetkov a môže sa slobodne hlásiť k svojmu pôvodu?

Nič podstatné. Poznám rodiny, ktoré majú šľachtický pôvod, niečo im štát aj vrátil, ale naďalej žijú skromne, akoby k žiadnej zmene ani nedošlo. Dokonca sa ani nechcú zhovárať na túto tému.

Stretol som sa so zaujímavým údajom, že v súčasnosti žije na Slovensku 6500 rodov so šľachtickými koreňmi a že približne každý dvadsiaty Slovák má aspoň kúsok šľachtickej krvi...

Nechcem to ani potvrdzovať, ani vyvracať. Faktom však je, že v Uhorsku kráľ rozdával napríklad za zásluhy v bojoch proti Turkom pôdu a šľachtické tituly. Rovnako počas protihabsburských povstaní. František Rákóczi ako knieža mal právo udeliť šľachtický titul. A on bol taký frajer, že ho udelil aj celej dedine. Keď Rákóczi prehral, Habsburgovci skonfiškovali majetky jeho prívržencom a dali ich svojim. A tak to išlo koldokola. A keď už nemali čo rozdávať, udeľovali šľachtické tituly. O tom sú dejiny v našom geopolitickom priestore. Vždy platilo - keď nejde o život, ide o majetky či o peniaze.

Nemáte pocit, že predsudky voči šľachte sú u nás priveľmi hlboko zakorenené?

Mám síce občas pocit, že sa niektorí ľudia na mňa pozerajú ako na exota. Z ich pohľadu sa dá vyčítať otázka: ‚Ako je len možné, že ich socializmus nevykántril?' (Smiech.) Postupne sa aj tieto predsudky rúcajú.

Napriek tomu si myslím, že veľkej časti Slovákov je stále bližší zbojník Jánošík ako nejaký barón či gróf.

Predsudky pramenia z neznalosti. Dejiny sa v minulosti nehorázne deformovali, zámerne dezinterpretovali. Ideológovia bývalého režimu urobili zo šľachty darmožráčov, ktorí na smrť zdierali svojich poddaných. A použili na to všetky prostriedky. Pritom práve šľachta bola nositeľom vzdelania, vedy, kultúry, umenia. Aj moji predkovia zakladali školy, stavali kostoly, otvárali okrem iného bane na zlato a striebro, čím vytvárali podmienky na rozvoj priemyslu. Máriássyovci založili zemiansku školu v Markušovciach, ďalšiu v Batizovciach. Kvalitných učiteľov bolo treba zaplatiť. Nie všetci rodičia mali na školné. Už vtedy, v 16. storočí, robili moji predkovia to, čomu sa dnes hovorí sponzoring. Dnes si u nás málokto uvedomuje, že bohatstvo človeka zaväzuje k spoluzodpovednosti, že tí, čo majú dostatok, by mali dávať ľuďom trpiacim nedostatkom.

Prečo u nás dodnes pretrváva názor, že šľachta v hornom Uhorsku bola protislovenským elementom?

Je to nezmysel.

Ako vnímate televíznu reláciu Dereš, v ktorej slovenská dievčina z ľudu stále dobehne prisprostastého vicišpána?

Nesledujem ju pravidelne. Niektoré veci sa mi zdajú byť občas pritiahnuté za vlasy, ale o tom je humor.Rád sa schuti zasmejem.

Spolu s vašimi bratmi ste zdedili po otcovi titul barón. Používate ho?

Oficiálne bola šľachta a s ňou aj všetky šľachtické tituly u nás zrušené. V skutočnosti ju nikto zrušiť nemôže. Nepodarilo sa to ani komunistom. Som barón. Aj keď si na to nepotrpím.

Ako by ste reagovali, keby za vami prišiel syn či dcéra a predstavili vám svojho budúceho? Zaujímal by vás jeho pôvod?

Určite nie. Každý, aj moje deti, sa majú právo slobodne rozhodnúť.

Váš názor na budúcnosť šľachty?

Nemám obavy o jej osud. Jej príslušníci sú inteligentní, nadaní, vzdelaní ľudia, ktorí sú schopní a ochotní spoločnosti odovzdať všetko dobré, čo v nich je.

Máriássyovci zakladali v Spiši obce, stavali kostoly a sídla, z ktorých väčšina je dnes zapísaná do zoznamu kultúrnych pamiatok. Patrí medzi ne aj Markušovský kaštieľ, letohrádok Dardanely, hrad s kostolom...

Zámok a letohrádok boli majetkom evanjelickej vetvy rodu Máriássy. Nám, reprezentantom katolíckej vetvy, patril hrad s rozlohou asi tridsať árov, kúria, niekoľko hospodárskych budov.

Z hradu, ktorý bol rodinným sídlom, je zdevastovaná ruina. Vy ste sa napriek tomu pred dvanástimi rokmi rozhodli zachrániť ho. Na rekonštrukciu však treba podľa odhadu desiatky miliónov korún. Trúfate si?

Keby mala stáť naozaj toľko a mal by som to celé utiahnuť finančne sám zo svojich skromných prostriedkov, určite nie. Všetky peniaze, ktoré som za dvanásť rokov do hradu investoval, sú na úkor rodinného rozpočtu, ale viera ma neopúšťa.

Hrad bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Prispel na jeho obnovu aj štát?

To je práve kameň úrazu. Mrzí ma, že štát necháva všetko na pleciach vlastníkov. Legislatíva je nastavená tak, že všetky náklady musí znášať majiteľ. Napríklad podmienkou rekonštrukcie je archeologický a umelecko-historický výskum objektu. Bez neho nemôžem urobiť projekt, ktorý ešte musia schváliť pamiatkari. To všetko musím ako majiteľ zaplatiť z vlastného vrecka. Starosta ma ako vlastníka vyzval, aby som zabezpečil hrad pred vstupom cudzích ľudí. Dal som zamurovať otvory okien a dverí, nechal som vyrobiť železnú bránu. To sú ďalšie náklady. Myslím si, že keď štát zapíše nejakú nehnuteľnosť do zoznamu pamiatok a navyše ju vyhlási za národnú kultúrnu pamiatku, ktorá si vyžaduje najvyšší stupeň ochrany, mal by mať prvoradý záujem o jej záchranu. Mal by sa teda na jej obnove prinajmenej finančne podieľať. Veď národ platí dane.

A grantové programy, z ktorých sa tiež dajú získať nejaké peniaze?

Každá žiadosť o grant musí obsahovať projekt, ktorý niečo stojí. A nikto vám nezaručí, že ho schvália a že financie aj dostanete. Podal som už viac žiadostí o dotácie, väčšinou neúspešne. Žiadal som napríklad dotáciu z programu ministerstva kultúry Obnovme svoj domvo výške milión korún.Dostal som 260-tisíc. Stačilo to akurát na financovanie archeologického a umelecko-historického prieskumu jedného objektu. Samozrejme, že aj ja som sa musel na tom finančne spolupodieľať. To isté nás čaká pri obnove ďalších piatich objektov.

Nebolo by jednoduchšie hrad predať?

Samozrejme. Mohol by som ho predať a vylihovať si kdesi na Tahiti. Boli viacerí záujemcovia, ale ja som všetkých odmietol. Bol by som šťastný, keby sa mi podarilo po dlhých desaťročiach vrátiť medzi chladné múry život. Je to môj záväzok voči predkom, ktorí ho mali takmer tisíc rokov vo vlastníctve, i voči potomkom. Moje deti a vnuci by mi nikdy neodpustili, keby som hrad, sídlo nášho rodu, predal. Asi by som sa im nevedel pozrieť do očí. Keď som sa čisto teoreticky rozprával s potenciálnym kupcom, pýtal sa ma, akú má hrad hodnotu. Ako sa dá vyčísliť? Kubíkmi muriva? Pre mňa má hodnotu, ktorá sa vyčísliť nedá.

V lete robili archeológovia na hrade prieskum. Čím vás prekvapili?

Výsledky preukázali napríklad rôzne etapy vývoja a prestavby hradu. Pre mňa ako človeka, ktorý sa rád šprtá v histórii nášho rodu, sú to nesmierne cenné informácie. Prekvapilo ma, žearcheológovia našli artefakty, podľa ktorých bola vyvýšenina osídlená už v dobe kamennej. Tým nechcem povedať, že už v tom čase tam žili moji predkovia. (Smiech.)

Ako chcete pamiatku po vašich predkoch využívať?

Rád by som tam vytvoril komorný obytný priestor aj so zázemím pre jeden autobus, teda asi pre štyridsať turistov. Mohol by tam sídliť spolok historického šermu, ktorého členovia majú o to záujem, priestory by mohli slúžiť aj na rozvoj ďalších aktivít, napríklad počítačová miestnosť pre deti z obce. To je však hudba budúcnosti...

Začiatkom tohto roka vám vyšla kniha Desať storočí rodu Máriássy, na ktorej ste pracovali viac ako štvrť storočia. Čo vás k tomu viedlo?

Prirodzená zvedavosť. Veľa som počul a čítal o svojich predkoch. Rod Máriássy bol mimoriadne rozvetvený. Mal som v tom chaos, chýbal mi prehľad o vzájomných väzbách. Našťastie, rodokmeňom sa zaoberali viacerí moji predkovia. Najviac k nemu prispel László Máriássy. V medzivojnovom období bol veliteľom stráže kráľovskej koruny svätého Štefana, zomrel v emigrácii v Londýne. Zozbieral napríklad varianty nášho erbu a spracoval jeho históriu, napísal životopisy jednotlivých členov rodu, zostavil čiastočne rodokmeň. Väčšina jeho prác ostala v rukopise. Náš ďalší príbuzný z Budapešti mal jeho knihu s rodokmeňom. Oxeroxoval som si ju. Potom som našiel ďalší rodokmeň, môj otec i dedko mali nejaké poznámky. Čo sa dalo, som pozbieral a nevedel som, ako ďalej. Tak som začal zháňať adresy Máriássyovcov. Zistil som, že žijú v Rakúsku, Francúzsku, Švédsku, Nemecku, Anglicku, USA. Od nich som dostal ďalšie genealogické údaje. Snoril som v archíve v Košiciach, Budapešti, v matrikách v Brzotíne, Rožňave, Levoči, v Markušovciach, Batizovciach, už sa ani nepamätám, kde všade som oprašoval staré dokumenty. Venoval som sa tomu dvadsaťpäť rokov, a ešte stále som neskončil. Aj vďaka práci na príprave rodokmeňa som v kontakte s množstvom príbuzných.

Viacerí vaši predkovia boli významnými osobnosťami Uhorska či rakúsko-uhorskej monarchie. Čo ste o nich zistili?

Traduje sa, že rod Máriássyovcov založil v roku 1059 Mikuláš I. z kmeňa Leheol. Medzi významných členov patril Štefan Máriássy I., vychovávateľ syna Štefana Zápoľského. Podžupan, spišský a šarišský hlavný kapitán. Adama Máriássyho, slávneho kuruckého plukovníka, povýšili za zásluhy a chrabrosť na generála. V 18. storočí bol Alexander Máriássy titulárnym biskupom a spišským prepoštom, Máriássy Farkaš I. spišským podžupanom a Máriássy Andrej IV. generálmajorom. Vyznamenali ho rytierskym krížom Radu cisárovnej Márie Terézie, tiež veľkokrížom ruského Radu sv. Anny.

Kniha má pre členov vašej rodiny určite nesmierny význam. Čo znamená pre bežného čitateľa?

Myslím si, že kniha má určitú hodnotu aj pre milovníkov histórie či profesionálnych historikov. Osvetľuje mnohé personálne väzby, ktoré sa môžu ďalej dopĺňať. Je to svojím spôsobom výpoveď o kontinuite jedného z najvýznamnejších a najvplyvnejších rodov v hornom Uhorsku. Navyše, v súčasnosti, keď je genealógia na výslní, aj laik si môže na základe tejto knihy vytvoriť predstavu, ako by mal rodokmeň vyzerať.

Publikáciu ste prezentovali v Budapešti, Bratislave, Košiciach, Poprade, Spišskej Novej Vsi. Prezentáciu v Bratislave otváral Michael von Habsburg, reprezentant rodu, ktorý bol pre Máryássyovcov odvekým úhlavným nepriateľom. Ako spolu teraz vychádzate?

Som rád, že Michael, ktorý je členom Zvrchovaného rádu Maltézskych rytierov, prijal pozvanie. Bolo to od neho krásne gesto. Hoci sme o rozporoch medzi našimi rodmi nehovorili, myslím si, že vojnovú sekeru sme už dávno zakopali. V súčasnosti je šľachta oveľa súdržnejšia ako kedykoľvek v minulosti.

Od roku 1999 ste aj vy spolu s bratom Jánom čestnými členmi rádu Maltézskych rytierov. Stačí na titul „rytier zo cti" šľachtický pôvod?

Uchádzač o tento titul musí mať preukázateľne šľachtický pôvod po mužskej línii z obdobia pred bitkou pri Moháči, teda spred roku 1526. Rád Maltézskych rytierov je katolíckym rádom. Jeho člen by teda mal byť aj katolíkom. Členom sa môže stať aj človek, ktorý nie je potomkom šľachticov, musí byť však všeobecne uctievaný pre svoju šľachetnosť. Každý uchádzač musí okrem toho spĺňať určité mravné a charakterové kritériá. Napríklad istý šľachtic ako poslanec parlamentu v nemenovanej krajine hlasoval za schválenie zákona o interrupcii. Hoci spĺňal kritérium pôvodu, neprijali ho. Na celom svete je okolo desaťtisíc Maltézskych rytierov. Sú to všetko ľudia s veľkým srdcom. Nás môže tešiť, že na Slovensku je asi sedemnásť nositeľov tohto titulu.

Maltézski rytieri sú známi svojou charitatívnou činnosťou. Je na Slovensku popri množstve charitatívnych organizácií dostatočný priestor aj na vaše aktivity?

Charity nebude nikdy dosť, kým jestvuje ľudské utrpenie. Členovia rádu získavajú napríklad zariadenia pre nemocnice, pomôcky pre invalidov, organizujú tábory pre telesne a mentálne postihnuté deti i pre dospelých, pripravujú púte do Lúrd a na ďalšie pútnické miesta. Snažíme sa uľahčiť život ťažko chorým ľuďom, ktorí sú na pomoc druhých odkázaní. Vo svete len to má cenu, čo urobíš pre druhého.

Autor: Text: Mikuláš Jesenský